Lt. Norbert Hannig lietal za vojny u II./JG 54 na východe. Na jar roku 1944 bol prevelený k 1. Staffel Erg.JGr. Ost ako inštruktor lietania. O tejto jeho etape leteckej kariéry sa ešte zmienime, nakoľko mala súvislosť s leteckými bojmi nad Československom. Koncom vojny bol vybraný k preškoleniu na Me 262. Prešiel od JV 44 k I./ JG 7, ktorá sídlila v Prahe. Časť jeho spomienok, ktoré publikoval v knihe (viď koniec príspevku) sa venuje aj posledným dňom vojny.
„Z Prahy sme po vypuknutí pražského povstania lietali proti povstalcom. Efekt 30 mm kanónov bol devastujúci. Nákladiaky sa jednoducho rozpadali a ich časti boli vyhadzované do povetria. Barikády v uliciach sa rozpadali na kusy.
Dňa 6. mája 1945 sme sa presunuli do mesta Saaz (Žatec), bližšie k nemeckým hraniciam. Odtiaľ som letel aj poslednú misiu proti povstalcom a Vlasovcom v Prahe. Poobede 7.5.1945 si zvolal Kommandeur celú skupinu a povedal nám, že bola podpísaná kapitulácia a vojna sa skončila. Skupina sa začala okamžite pripravovať na cestu do Nemecka. Obrátil sa k nám pilotom a povedal: „Tí, ktorí ste leteli poslednú misiu si môžete ponechať stroje, a preletieť ich do východného Nemecka, a vzdať sa západným spojencom“.
Zbalil som si nutné veci do jedného ruksaku, a pobral sa k svojmu lietadlu. Avšak neznámy Oberleutenant už sedel v kokpite a keď som podišiel bližšie vysvetlil mi, že ja do Sliezska môžem ísť na jeho motorke BMW, a on do Hannoveru o má ďalej. Tak som s ním uzavrel obchod – Me 262 za motorku BMW.
O 16:00 hod. som vyrazil s konvojom smer Podbořany. V meste sme ostali v zápche visieť, a vtedy som opäť zmenil môj dopravný prostriedok. Motorku som vymenil za miesto v nákladiaku. Soféra som presvedčil, aby ma zaviezol smerom do Karsbadu. Tam som vysadol a našiel cestu na miestne letisko. Na okraji plochy ležalo mnoho vrakov lietadiel všetkých typov. Avšak moju pozornosť upútala pätica vedľa seba zaparkovaných Fieseler Storchov. Po priblížení a bližšej obhliadke som na moje prekvapenie zistil, že sú plne natankované. Skúsil som dvere, a jeden z nich nebol zamknutý, a kľúče mal v zapaľovaní. Poobzeral som sa či ma niekto nesleduje, vhodil ruksak za sedadlo, a začal rolovať na dráhu. Toto bolo lepšie ako nákladiak, motorka alebo taxík. Vzlietol som a zamieril na západ do Nemecka.
Bol som vo vzduchu asi 20 minút, keď sa vedľa môjho okna objavil olivovo sfarbený kryt motora. Patril americkému Austeru. Krátky pohľad cez rameno odhalil prítomnosť druhého Austeru priamo za mnou. Nemohol som začať súboj, nemal som žiadne zbrane, a tak som len zamával krídlami. Pilot vedľa mňa urobil to isté a pod eskortou som onedlho pristál na letisku neďaleko mesta Eger (Cheb). Pristáli sme v perfektnej formácii, krídlo na krídle, s druhým Američanom tesne za mnou. Vypol som zapaľovanie, vystúpil a v jeho rodnej reči povedal, že chcem hovoriť s jeho veliacim dôstojníkom. Ten prišiel po chvíli. Oznámil som mu svoje meno, hodnosť a jednotku a vzdal sa do zajatia.“
Letisko Eger (Cheb) na konci vojny.Preložené z knihy Hannig N.: Luftwaffe Fighter Ace, GrubStreet, 2009
