pondelok 25. júla 2011

Cpl. Robert T. Trumpy

ASN# 16186093 


Narodil sa dňa 16. marca 1924 v South Pekin, IL rodičom Forrestovi a Mary (Schaefer) Trumpy. Mal ešte päť súrodencov. V škole bol výborným atlétom. Vynikal v behoch, futbale a basketbale.  Do armády sa prihlásil 15. decembra 1942 v Peorii, IL.
Pred odchodom k bojovej jednotke si v roku 1944 vzal za manželku Marion Miller. Mali spolu dvoch chlapcov a jednu dcéru.

Na svoju prvú, a zároveň poslednú bojovú misiu po rokoch spomínal nasledovne:
"Lietadlo, ktoré sme dostali pridelené malo v minulosti mnoho problémov. Ako dôsledok toho, aj 17.12.1944 sme zaostali za formáciou. Na naše nešťastie si nás vybralo za cieľ protilietadlové delostrelectvo a zasiahli nm jeden z motorov. Potom nás napadli nemeckí stíhači a my sme prišli o ďalší motor, ktorý bol v plameňoch. Interkom nefungoval. Vystúpil som zo svojej hornej streleckej veže a upozornil pilota na oheň na motore č.2.
Potom som sa vrátil na svoju pozíciu a strieľal ďalej na nepriateľské lietadlá. Jedným okom som sledoval plamene. Ak by sa priblížili ku krídelnej palivovej nádrži, v okamihu sme sa mohli zmeniť na ohnivú guľu a nikto z nás by neprežil. 
Keď plamene boli už nebezpečne blízko nádrží, opäť som vyskočil a povedal pilotovi "Horíme, musíme vypadnúť!" Posunkom my naznačil, aby som vypadol, a dal signál na opustenie paluby.
Pripol som si padák a s mechanikom sme sa pobrali k bombovnici, ktorú sme plánovali použiť ako únikový otvor. Avšak dvere na bombovnici sa nechceli otvoriť, keďže hydraulický systém nefungoval. Mechanik sa snažil dvere otvoriť manuálne pomocou kľuky, ale ani to sa mu nepodarilo.  Vedel som, že nemáme mnoho času, tak som priskočil k dverám a snažil sa ich vykopnúť. Nepodarilo sa mi to, avšak asi som ich uvoľnil, lebo mechanik uspel vo svojej snahe ich otvoriť manuálne. 


V prednej časti bombardéru sa nachádzalo sedem letcov. Pilot, druhý pilot, bombometčík, navigátor, predný strelec, palubný mechanik, ktorého dopredu privolal pilot pomôcť riešiť situáciu s motormi a ja, horný strelec. V zadnej časti zostali zadný strelec, spodný strelec a rádio operátor.


Podľa pravidiel mal palubný mechanik ovládať hornú streleckú vežu a zbrojár (ja) som mal byť na pozícii bočného strelca. Avšak mechanik bol jemne klaustrofobický a navrhol zmenu.
Všetci sa dostali z paluby okrem spodného strelca, ktorý bol zabitý na palube. Rádio operátor dostal zásah od projektilu alebo šrapnelu do pravej ruky niže lakťa, a po návrate do USA mu muselo byť celé predlaktie amputované. Druhý pilot bol v poriadku až do chvíle, keď sa jeho padák zachytil na strome asi á metrov nad zemou, a on si zlomil chrbát. Zostal paralyzovaný do konca života od pása nadol. Po návrate do Štátov sa vrátil na univerzitu a získal titul z geológie. Pracoval pre Standard Oil of California. Zomrel keď mu bolo po 60tke.

Keď ma Nemci zajali, naložili ma na nákladiak a odviezli za pilotom, navigátorom, bombometčíkom a palubným mechanikom do cely. Počas transportu ma viezli okolo dopadu nášho bombardéru a spomenuli, že jeden letec ostal v troskách. Nevedel som vtedy, že to bol spodný strelec.

Môj členok bol vytknutý a mal som bolesti. Preto ma ráno Nemci zobrali do štátnej nemocnice v Trenčíne, kde som zostal asi tri týždne. Dali ma na izbu s druhým pilotom. Bol tam aj rádio operátor. Československý personál si pamätám ako veľmi slušný. Dokonca nás chodili navštevovať ľudia z okolia a prinášali darčeky v podobe vína a sladkostí.
V nemocnici pracovali dve rádové sestry Sofia a Filipa. Snažili sa nám čo najviac uľahčiť a spríjemniť náš pobyt v nemocnici. Nikdy nezabudnem ich láskavosť.


Z nemocnice ma poslali do vyšetrovacieho strediska Luftwaffe vo Wetzlare a odtiaľ do zajateckého tábora. Dostal som sa do zajateckej nemocnice v Memmingene. Personál tvorili zajatí spojeneckí lekári. Američania a Briti. Neskôr ma presunuli do podobnej nemocnice v Obermansfelde v Nemecku. Koľko času som strávil v každej z nich si už nepamätám.
Mojím prvým zajateckým táborom sa stal Norimberk. Keď sa spojenci priblížili, presťahovali nás do Moosburgu. Dňa 29.4.1945 tábor oslobodila Pattonova tretia armáda a my sme boli slobodní."

Počas pobytu v zajatí stratil Bob 25 kilogramov hmotnosti. Po návrate dostal vyznamenanie Purple Heart a niekoľko ďalších za jeho statočnosť.

Po vojne doštudoval na Illinoiskej štátnej univerzite. Venoval sa mládeži v YMCA klube, rád hral golf, rybárčil.

V roku 2000 (23. augusta) sa vrátil spolu so svojimi kamarátmi z posádky na Slovensko a navštívil miesta, ktoré poznal z roku 1944. Miesto havárie jeho stroja a mesto Trenčín. Bola to veľmi príjemná skúsenosť stretnúť sa s ním. Bol jedným z komunikatívnejších členov posádky.

Z ľava do prava stoja starosta Tr. Teplíc p. Modranský, Frank Hokr (za ním), Charlie Foss, Bob Trumpy, Ed Burkhard a Peter Kaššák.

Robert T. Trumpy zomrel v sobotu dňa 23. októbra 2010 vo svojom dome. R.I.P Bob!


piatok 15. júla 2011

Záhada motorového štítku (1) - zápletka

To, že história pred nami vždy nejakú drobnosť a súvislosť ukryje, je dané odstupom času od udalostí. To platí aj pre udalosti vojnové, kedy je naviac zhoršené zachovanie informácií migráciou očitých svedkov, nedochovaním sa dobových záznamov a dokonca aj zmenou príslušnosti územia k inému štátu. Tieto všetky aspekty sa podpísali aj na nasledujúcom pátraní.

V roku 2010 sa skupine nadšencov podaril nájsť v Petržalke na poli zvanom Janíkov Dvor motorový štítok pochádzajúci z motora Amerického štvormotorového bombardéru B-24 Liberator. Na štítku, značne poškodenom, sa dali prečítať prvé číslice výrobného čísla: BP - 440XXX. Písmeno X znamená nečitateľné údaje. Prvá domnienka, že motor pochádzal z B-24, ktorý mal havarovať medzi obcami Kittsee a Bergom, pravdepodobne na dnešnom Slovenskom území dňa 16.6.1944 sa však nepotvrdila. Motory zapísané v MACR pre tento prípad majú úplne iné čísla. Preto začalo pátranie.



Petržalka, za vojny rajúska obec Engerau, sa veľmi zmenila a je takmer nemožné nájsť dobových pamätníkov udalostí. Taktiež záznamy sa nedochovali. Jediné vodítko teda bolo nekompletné číslo motora. Za pomoci zahraničných bádateľov sme získali časti zoznamu, kde sú uvedené chronologicky čísla motorov podla svojich výrobných čísiel. Väčšina do úvahy pripadajúcich možností, pre stroje 15 leteckej armády stratené v období jún 1944- apríl 1945, patrila na stroje subverzie J-190/195/200-CO. Preto sme sa zamerali na tieto stroje, stratené u jednotiek 15.USAAF. Do úvahy pripadalo 55 strojov. Začalo prechádzanie jednotlivých MACRs, a zisťovanie, ktoré stroje mali namontované motory s podobným číslom a boli stratené v lokalite 100 km od miesta nálezu. Zoznam sa zredukoval na 43 bombardérov. A tu sa končili možnosti. 

Dospelo sa k rozhodnutiu štítok dôkladne vyčistiť aby sa dalo lepšie prečítať číslo. Čistiace práce síce prebehli podľa plánov, avšak stále číslo nebolo dostatočne čitateľné. Fero Štellár zobral štítok k známemu hodinárovi, ktorý mal prístroj na detailné nahliadnutie. Nepomohlo. Potom prišla snaha štítok narovnať. To čiastočne pomohlo a bolo čitateľné číslo BP-44052x. Posledná číslica úplne chýba, takže tu všetky snahy končili.

Detail štítku po čiastočnom narovnaní.


Avšak so zoznamu MACRs len dva stroje mali motor z tejto série. Po vylúčení jedného z nich, ktorý dopadol v Taliansku 11.11.1944 ostal (zatiaľ) jediný možný kandidát, ktorý však mal zaznamenaný dopad v Andau, čo je od Petržalky dosť ďaleko pre bombardér s odstreleným motorom. Nastalo obdobie ticha. Nevedeli sme, kam sa v pátraní pohnúť. Náhoda však vniesla svetlo do tohto prípadu identifikácie nového stroja a jeho dopadu na území dnešného Slovenska...

(Rozuzlenie nabudúce)



utorok 5. júla 2011

Škodove závody v Dubnici nad Váhom

V roku 1937 vznikol v Dubnici nad Váhom špecializovaný závod na výrobu delostreleckých zbraní patriaci koncernu ŠKODA Plzeň. Závod bol vybudovaný ako polo podzemná prevádzka a systematicky bol dobudovávaný ako uzavretý technologický cyklus od výroby polotovarov, mechanického opracovania, výroby špeciálneho náradia až po skúšky hotových delostreleckých systémov.
Počas druhej svetovej vojny bol závod pod kontrolou spoločnosti Herman Goring Waffenwerke c.o. a vyrábal okrem zbraní a munície i súčiastky námorných torpéd, leteckých motorov a rakiet V2. 

Dubnická zbrojovka sa za slovenského štátu len postupne dostávala do plnej prevádzky a hoci vznikla na obranu proti nemeckej hrozbe, iróniou osudu je, že hneď od počiatku sa stala jednou z dôležitých vyzbrojovacích základní nemeckej armády. Po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom sa výroba rozbehla naplno a stav zamestnancov sa zvýšil v roku 1942 na 4669 pracovníkov. 


V závode sa vyrábali protilietadlové, protitankové, delostrelecké kanóny, delostrelecká munícia, letecké a námorné torpéda, rozbiehala sa výroba leteckých motorov Daimler-Benz DB-603. Pracoval tam veľký počet nemeckých občanov.
Výrobné haly boli situované v podzemí. Ich konštrukcia bola – vďaka exilovej vláde v Londýne – spojencom známa. Priestory na povrchu chránila takzvaná nárazová doska, tvorená 2,2 metrami železobetónu, 2 metrami hliny a 0,8 metrami stropu. Letecký útok nesľuboval úspešné zničenie výrobných kapacít ani pri použití časovaných bômb najväčšej ráže. Preto dubnická zbrojovka nebola zaradená na zoznam primárnych cieľov. Ale ako príležitostný cieľ v zozname figurovala, hlavne z psychologických dôvodov.



Fotografia vyhotovená práve v okamihu útoku spojeneckých bombardérov.

Dňa 7. júla 1944 už počas letu k svojim cieľom situovaným na juhu Poľska americké bombardéry prelietali nad územím Západného Slovenska. Preto bol o 09:48 hod. vyhlásený letecký poplach aj v Dubnici nad Váhom. A oprávnene. O 10:45 hod. preletel nad mestom väčší počet bombardovacích lietadiel smerom na sever a asi o hodinu sa lietadlá vracali späť na juh. Skupina dvadsiatich bombardérov 454. bombardovacej skupiny sa v dôsledku poruchy na zameriavači vedúceho stroja nezbavila svojich bômb nad rafinériou Odertal. Velenie combat boxu preto prevzal nad cieľom deputy leader a počas cesty späť sa od hlavného prúdu bombardérov táto skupina bombardérov oddelila a napadla od smeru Uherské Hradište a Horná Súča príležitostný cieľ v Dubnici nad Váhom. 
V dobe od 12:04 hod. do 12:07 hod. boli bombardované Škodove závody v Dubnici nad Váhom. Do priestoru cieľa bombardéry zhodili 195 kusov 500 librových bômb o celkovej hmotnosti 48,75 ton. 
Dubnický závod bránili 30.a 32. delostrelecká protilietadlová batéria. Stanovište 30.DPLB bolo asi 100 metrov od hydrocentrály a 32.DPLB bola umiestnená na brehu akumulačnej terasy pri obci Prejta. Dva kanóny z uvedených batérií boli umiestnené v obci Príles. Batérie boli vyzbrojené ťažkými protilietadlovými kanónmi vzor 22, ráže 83,5 s výškovým dostrelom 11 300 metrov a účinným dostrelom 7000 metrov. Dňa 7.7.1944 batérie vystrelili iba osem granátov. Streľba bola neúčinná. Protilietadlové batérie pod velením stotníka Juraja Hinterbuchnera, por. Slavomíra Šimonoviča, Zajaca a Štefana Sudockého asi nemali veľký záujem na presných zásahoch – o dva mesiace už boli v SNP a stk. Hinterbuchner velil na povstaleckom území pri obrane letiska Tri Duby. 
Americké bomby dopadli ako koberec cez stred areálu závodov. Štyrmi bombami bola zasiahnutá hala II. V nej situovaná nitovňa bola vyradená z činnosti. Na tri týždne vyradila z činnosti halu torpérovky jedna bomba. Naplno bola zasiahnutá truhlárska dielňa, ktorá kompletne zhorela. Zničená bola aj novovybudovaná kantína azávodná kuchyňa. Zasiahnuté boli elektrická a vodovodná sieť továrne, sklad firmy Konstruktíva, kde boli farby, oleje a chemikálie a iné objekty v oblasti továrne. 
Bol zasiahnutý vodovod a továreň bola na tri dni bez vody na pitie, do kotolne a k výrobe. Zasiahnuté bolo aj elektrické vedenie a tak celý závod a aj mesto Dubnica boli bez prúdu. Nemohol byť odtrúbený ani koniec leteckého poplachu.
Tri ubytovacie drevené baráky v robotníckej kolónii mužov boli zasiahnuté. Dva boli úplne zničené, tretí bol vážne poškodený, keď bomba dopadla do tesnej blízkosti. Nemecká ošetrovňa, stojaca pred vchodom do bloku č.2 bola zničená zásahom. Našťastie sa v nej v tom čase nikto nenachádzal.

Jedna bomba zasiahla podzemný kryt pred závodnou kantínou, kde sa ukrývali zamestnanci. Tam si nálet si vybral svoju ľudskú daň. Celkovo si bomby vyžiadali 16 ľudských obetí, väčšinou to boli Nemci z krytu. Pohreb obetí bombardovania sa konal 10. júla 1944 o 16:00 hod. Tu je ich zoznam:


Fritz Lischewski, nar. 1917
Michal Uličný, nar. 1925
Gustáv Grob, nar. 1924
Jan Pöss, nar. 1917
Vilhelm Schiller, nar. 1917
Anna Rusnáková, nar. 1928
Jozef Ďurček, nar. 1919
Jozef Revický, nar. 1916
Anna Hoghová, nar. 1928
František Bludovský, nar. 1925
Anton Schüstale, nar. 1925
Magda Bayerova, nar. 1918
Hugo Homsath, nar. 1912
Ferdinand Frindt, nar. 1918
Fritz Mrotzek, nar. 1899
Jan Rosa, nar. 1912

Ďalších 36 ťažko zranených osôb vyhľadalo lekárske ošetrenie, ktorého sa im dostalo v štátnej nemocnici v Trenčíne
Fotografia z 21.7.1944 vyhotovená za účelom analýzy útoku na Dubnickú zbrojovku, uskutočnenom 7.7.1944.

zdroje: 
Dubnické noviny 7/2008 
VHA, Bratislava
http://www.dubnica.sk/historia/obdobie-ii-svetovej-vojny 
http://www.ztsspecial.sk/