štvrtok 25. augusta 2011

S/Sgt. Charles T. Muller

ASN# 14119846


Narodil sa 23. mája 1921 v Savannah, Georgia.
V civile pracoval ako poštový úradník. Do armády vstúpil 27. mája 1942. Absolvoval výcvik za strelca a bol pridelený k 97. bombardovacej skupine a jej 414. squadrone. Lietal na poste zadného strelca. Do 27. augusta 1944, kedy bol zostrelený odlietal 20 misií.

"Dňa 27.8.1944 sme leteli bombardovať Blechhammer. Po nálete sme utŕžili štyri zásahy flaku do zadnej časti bombardéru, pričom som bol zranený. Motory č.2 a 3 vypovedali službu. Bombardér rapídne strácal výšku a pilot vydal rozkaz na opustenie paluby. Boli sme asi v 14 000 stopách. Videl som jeden padák ako sa neotvoril úplne, a tento letec pravdepodobne zahynul dopadom na zem (Al Karman). Keď som vyskočil, otáčal som sa vo vzduchu a let stabilizoval až v 8 000 stopách. Vtedy som potiahol za otváranie padáku. Na prvý krát sa padák neotvoril, avšak na druhý pokus sa to podarilo. Pristál som vo vrcholcoch stromov a tvrdo dopadol na zem. Skryl som všetky moje dokumenty a ukryl sa v kríkoch, kde som zotrval asi tri hodiny. Potom som sa pustil kráčať juhovýchodným smerom. Nevedel som, kde sa nachádzam, ale odhadoval som to asi 60 míľ južne od Blechhammeru. 

Po dvoch dňoch chôdze v horách, vyhýbajúc s každému kontaktu s ľudmi, a jedení len lesných bobúľ a malých hrušiek som dostal katar a vyrážky na koži. Začal som hľadať nejakú vodu a vtedy som stratil obozretnosť a padol do rúk nemeckým vojakom. Prehľadali ma a vysileného a v polovedomí ma previezli do vojenskej nemocnice v neďalekej neznámej obci.

Vypočúval ma v chabej angličtine nemecký dôstojník. Pýtal sa ma na moje doklady, a ukazoval moje "psie známky". Čo bolo naším cieľom, ku ktorej skupine patrím. Nič som nepovedal, len svoje meno a číslo. Odviedli ma do cely, kde boli ďalší českí alebo slovenskí vojaci. Zmestilo by sa tam asi 0 ľudí, avšak bolo nás tm len asi 20-25 pacientov. Personál pozostával z troch pravdepodobne nemeckých žien a jedného doktora, plus dvoch pomocníkov.

Stráž stála vonku pri plote z ostnatého drôtu. Boli to všetko starší muži a slúžili po štyroch na službe. Avšak žiaden z nich za nepretrhol, a zdalo sa ze sa im práca stráží nie moc pozdáva. Naše postele boli drevené rošty so slamenými matracmi, jedna vlnená a jedna bavlnená prikrývka. Jedlo bolo dodávané dva krát denne. Žiadny chlieb alebo káva, na pitie bola len voda. Voda na pite ale aj na hygienu bola prinášaná v kýbľoch.

Dyzentéria neustávala a ja som za pár dní stratil asi 25 kilogramov hmotnosti. Dostával som ale tabletky, ktoré ako tak pomáhali. V nemocnici som strávil sedem až osem dní."

Toľko spomienky Charlesa Mullera. Bohužiaľ nemáme k dispozícii informácie, ako sa z nemocnice dostal k partizánom a neskôr na letisko Tri Duby, odkiaľ bol evakuovaný na palube lietadla B-17.
Za svoje zranenia v druhej svetovej vojne bol vyznamenaný Purple Heart.

Charles T. Muller sa po druhej svetovej vojne zapojil aj do konfliktu v Kórei. Lietal u jednotky vyzbrojenej strednými bombardérmi B-26. Zhadzovali propagačné letáky na neozbrojených a nedoprevádzaných strojoch v zázemí nepriateľa.  Údajne so štyrmi letcami na palube lietali aj dve juhokórejské ženy. O ich úlohe sa radšej nezmieňoval. Bol povýšený do hodnosti Technical Sergeant a bol vyznamenaný DFC. Odlietal 75 misií.

Jeho posádka letela misiu číslo 38 dňa 28. júna. Ich lietadlo bolo napadnuté trojicou ruských Jakov v oblasti rieky Yala. Strela zasiahla pilotove plece a ďalšie utrhli koniec pravého krídla a krídelko. Ruskí piloti sa domnievali, že nepriateľ je hotový odleteli domov.

T/Sgt. Muller spomínal, že mu takmer zastalo srdce, keď pilot povedal, že budú musieť skákať na padákoch. Asi 170 míľ nad nepriateľským územím. Muller presvedčil pilota, ktorý bol v polovičnom bezvedomí aby sa snažili letieť pokiaľ to stav stroja dovolí. Výskok podla Mullera by znamenal smrť, alebo zajatie. Muller poskytol prvú pomoc svojmu pilotovi a zadal kurz, ktorý ako veril znamenal let na najbližšie spriatelené územie. Taktiež na okamih prebral riadenie lietadla. Odovzdal o pilotovi až tesne pred pristátím. Tvrdo pristáli na letisku ovládanom jednotkami UN. Nikto sa však nezranil. Posádka ešte odlietala úspešne ďalších 37 misií.

Neskôr pripol na hruď T/Sgt. Mullera vyznamenanie D.F.C. sám Lt. Gen. Robert Barcus, veliteľ 5. leteckej armády. Citácia hovorila: "Za neobyčajnú odvahu pri záchrane štvorčlennej posádky a lietadla".

Zo služby v letectve odišiel v roku 1962.
Zomrel vo veku 82 rokov dňa 5. marca 2004 v meste Carlsbad, San Diego, CA

pondelok 15. augusta 2011

Spomienky z náletu na Dubovú

20. august 1944. Naším cieľom dnes bolo Československo a miesto nazývané Dubová. Mali sme napadnúť a zničiť rafinériu na syntetický olej. Ničili sme nepriateľovi rafinérie veľmi často. Nemci potrebovali udržať vojnovú mašinériu v chode a my sme sa im v tom snažili zabrániť. 
Na briefingu sme dostali informácie o tom, kde a akú protilietadlovú paľbu môžme očakávať a aké počty nepriateľských stíhačov sa na nás môžu vrhnúť. Taktiež nás upokojili informácie o našej stíhacej ochrane. Zistil som aj meno môjho druhého pilota na túto misiu a zaujímalo ma aj to, či budeme mať v posádke nejakého nového palubného strelca.
Potom som šiel k lietadlu, pozemný personál ma zakryl do plachty na prekrývanie streleckých veží a spravil som si krátky oddych spánkom. Zobudili ma, keď bola vystrelená zelená svetlica. Nastúpil som do lietadla a už sme sa hýbali po dráhe. Po štarte sme sa začali formovať do zostavy. Boli sme číslo dva, pozícia ktorá bola vyčlenená pre zástupcu veliteľa. Leteli sme na sever až k Udine, kde nás zvyčajne napadli nemeckí stíhači pri ceste naspäť. Snažili sa dostať oneskorencov a poškodené stroje.
Posádka skontrolovala všetky zbrane aby mali istotu, že všetko funguje ako má keď budeme v bojovej oblasti nad cieľom. Každý zo strelcov sa po kontrole zbraní nahlásil. Boli sme pripravení na Nemcov ak sa o niečo pokúsia. Avšak preleteli sme bez väčších problémov.
Dostali sme sa k počiatočnému bodu náletu (I.P.). Flak mal strednú intenzitu, avšak pálili na nás veľké kalibre. Počuli sme ho bubnovať na steny lietadla. Nasadil som si protiflakovú helmu do očí tak nízko, aby som len tesne videl kam letíme. Odhodili sme naše bomby a zatočili doprava, na moju stranu, a rýchlo začali klesať. Pokiaľ si pamätám, toto zmiatlo protilietadlovú obranu. Asi 20 sekúnd trvalo strelám kým doleteli do výšky 26 000 stôp. Preto keď sme menili výšku a stále sa pohybovali, bolo pre nich ťažké nás zamerať. Taktiež Nemci (sic.) nastavili rozbušky granátov na výšku medzi 22 až 26 tisíc stôp. 

 

Leteli sme domov. Nad Udine sa objavili stíhači, avšak ochranná paľba ich odradila od intenzívnejšieho útoku. Neboli tak agresívni, ako zvyčajne. Mysleli sme si, že ich dobrí piloti zahynuli a mladíci sa boja. Šťastne sme doleteli na základňu domov."

Spomienky z knihy "On the Edge" (Winlock Galey, 2005) teraz už Majora Bill L. Disbrow, ktorý odlietal 50 bojových akcií v B-24 ako člen 741. squadrony, 455. bombardovacej skupiny.


piatok 5. augusta 2011

2nd Lt. Anthon Pryde

Do tohto času nebola známa (alebo aspoň zverejnená) ani jedna fotografia člena posádky bombardéru B-17G-25-BO, serial 42-31697, ktorá po poškodení stíhačmi núdzovo pristála medzi obcami Kava a Martovce dňa 7. augusta 1944. Stroj patril k 301. bombardovacej skupine 15. leteckej armády.


Podarilo sa nám nadviazať kontakt so synom pilota 2nd Lt. Anthony Pridea. A tak sa ďalšie informácie dostávajú aj čiastočne obrazovú podobu.

Strohé informácie uvádzajú:

2nd Lt. Anthon Pryde
ASN# O-764785
Narodil sa 16. júna 1918
Do armády vstúpil v Santa Anna, CA dňa 19. marca 1943 s číslom 1907007. 
Bol v tom čase už ženatý s Dorothy a mal absolvované 4 roky High School. 
Pred narukovaním pomáhal otcovi s rodinným obchodom.
Letecký výcvik absolvoval z časti v stredisku Hemet, California.
V mesiaci jún 1944 bol pridelený k 353. squadron 301. bombardovacej skupiny sídliacej v Taliansku. Odlietal minimálne 15 bojových akcií.

Zomrel dňa 25. októbra 1996 v Chico, California.