K tragédii v Dolnom Lieskove

Ako tomu býva zvykom, po uzavretí rukopisu, odovzdaní do tlače, prípadne ako tomu bolo teraz, už po vytlačení knihy sa vynoria zaujímavé dokumenty k téme. Po obdržaní výtlačkov knihy "Vojna jednej posádky" som dostal kópie úmrtných listov troch zo štyroch členov posádky, ktorí v Dolnom Lieskove zahynuli. Tak aspoň touto cestou ich doplňujeme pre majiteľov knižky, a aj ostatných.

Schématický náčrt umiestnenia hrobov na cintoríne.

Sgt. Roy B. Wilhite

ASN #17097608

Narodil sa 13. decembra 1920 v Des Moines, Iowa.

Po štúdiách pracoval na železnici ako úradník a do služby v armáde nastúpil dňa 19. augusta 1942 v Des Moines, Iowa.

U 461. bombardovacej skupine a jej 767. squadrony v mesiaci november odlietal 44 hodín a 55 minút bojových akcií a v decembri odlietal 7 bojových akcií v trvaní 37 hodín a 50 minút. 

Konkrétne sa v decembri jednalo o nasledovné akcie:

02.12.1944 - Blechhammer South Synthetic Oil Refinery, Germany

03.12.1944 - Innsbruck Main Marshalling Yard, Austria

07.12.1944 - Innsbruck Main Station, Austria

08.12.1944 - Moosbierbaum Oil Refinery, Austria

12.12.1944 - Blechhammer South Synthetic Oil Refinery, Germany

16.12.1944 - Brux Synthetic Oil Refinery, Czechoslovakia

17.12.1944 - Odertal Oil Refinery, Germany

Celkovo mal nalietaných 82 hodín a 45 minút na palube B-24 u 461.BG.

Dňa 17.12.1944 pilot 1st Lt. Robert Galvan núdzovo pristál na poli pri meste Rožňava. Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaný partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu.

Zomrel vo veku 78 rokov dňa 21. decembra 1998

Na tomto mieste by sme ešte chceli uviesť fakty k upresneniu osudu dvoch členov posádky Lt. Galvana. Podarilo sa nám zistiť, že letci Sgt. Purvis L. Stacks a Sgt. Arthu C. Picolli, ktorí boli vedení ako zranení, dostali ošetrenie ich zranení v nemocnici v Rožňave doktorom Vojtechom Jarošom z Kežmarku. V nemocnici zotrvali do 25. januára 1945.

Kniha "Vojna jednej posádky"

V týchto dňoch sa dotlačila knižka s názvom "Vojna jednej posádky" podľa anglického originálu "One Crew War", ktorej obsah tvoria spomienky U.S. letcov Neala T. Cobba, Claude H. Davisa a George O. Winberga, ktoré som editoval a doplnil.

112 strán, mäkká väzba, 48 fotografií, 9 reprodukcií dokumentov

Kniha je zatiaľ podľa predbežného záujmu v náklade 40 kusov, s možnosťou dotlače pri zvýšenom počte záujemcov.

Nasledujú dve ukážky z kapitol knihy:

Jeden večer vošiel Lt. Gulledge do našej izby s divným výrazom v tvári a informoval nás, že Lt. Frazier bol pozbavený lietania z dôvodu choroby a bude pravdepodobne nahradený. Táto zlá správa bola prijatá s nevôľou a prisahali sme, že sa budeme snažiť zabrániť jeho nahradeniu všetkými silami. Gulledge súhlasil, aby sme sa stretli s Elliotom a mnou nasledujúce ráno pred operáciami, a vymysleli čo sa dá robiť. V dohodnutý čas schôdzky sme vošli do kancelárie Capt. Georgeho, operačného dôstojníka jednotky a predložili mu naše pohnútky Toľké argumentovanie, prosenie a škemranie by obmäkčilo kohokoľvek, ale Capt. George si stál za svojím rozhodnutím. Lt. Gulledge a ja sme mali naplánovanú skúšobnú jazdu s naším novým pilotom už na to poobedie. Jeho meno bolo Earcel H. Green. Gulledge a ja sme šli naspäť a potvrdili zlé správy ostatným. Posádka to vzala zle, a reagovala mini vzburou. Niektorí sa vyhrážali odmietnutím lietania, ďalší nadávali a niekoľkí sa na protest vydali na neďaleké kopce. Ako poddôstojník, mal som hodnosť Sgt., som sa snažil upokojiť emócie. Navrhoval som mať oči otvorené ale dať novému pilotovi aspoň šancu.

Earcel H. Green

Dokončil som predletovú kontrolu a prechádzal som vrtule, keď sa objavil Gulledge. S ním prišiel poručík nižšieho a útleho vzrastu, s typickou vizážou vidieckeho chlapca. S ľahkým úsmevom sa predstavil, “Sgt. Davis, ja som Lt. Green.” Bez zasalutovania som mu podal ruku a povedal, “Som rád že Vás spoznávam pane. Vitajte na palube”. Avšak v duchu som si hovoril, že nevyzerá ako veľmi dobrý pilot. Lt. Green potriasol mojou rukou, ignoroval moje opomenutie pravidiel pozdravu v armáde, opäť sa potmehúdsky usmial a odpovedal. “Vďaka, sme pripravený vzlietnuť?”  Jeho oči žiarili milotou, jeho úsmev bol príjemný a úprimný, jeho hlas bol priateľský a na čiapke nosil odznak za 50 odlietaných misií, čo bol plus bod pre neho. Vyštverali sme sa na palubu a začali prechádzať zoznamom povinných kontrol predletovej prípravy. Hlas mal pokojný, ruky isté. “Štart č.3, pripravený! Zapaľovanie, vstrekovania”. Motor bol pripravený. “Plný výkon, štart”, valce sa prevalili, vrtuľa sa niekoľko krát nesúmerne pretočila, potom sa motor chytil a z výfukov vyrazil oblak hustého namodralého tmavého dymu.. “1,000 otáčok.  Štart č.2. pripravený! Zapaľovanie, vstrekovanie,” A tak to šlo so všetkými štyrmi motormi. Vyzeralo to, že v B-24 už niekedy predtým sedel, pomyslel som si. Keď sme začali rolovať, všimol som si že sa až po špičky nohami naťahuje na brzdy. Mĺkvo smeroval veľkého vtáka na dráhu. Zastavil na okraji. Motory bežali v priadku, dostali sme povolenie k vzletu a už aj sme vyrazili. Plný výkon, klapky na 40 stupňov, naberali sme rýchlosť na dráhe. Ak nevie lietať, toto je veľmi nevhodná cesta ako to zistiť. “Zasunúť podvozok, klapky 20 stupňov, plyn a vrtule do nastavenia pre stúpanie. Klapky zasunúť!” No, malý chlapík dostal stroj zo zeme!

....

“Príďte v nedeľu, “pevnosti” tu budú!” Veru, toto sme už predtým počuli, avšak opäť sme prišli. Nechceli sme zmeškať cestu domov. Ján Surovec už bol na letisku a každému želal šťastnú cestu domov. Robili sme si z neho a z neúspešných pokusov v minulosti žarty. Veľmi sa hneval, a sľuboval, že tento krát určite priletia. Zrazu bolo počuť vysoký zvuk motorov stíhačiek P-51. Letka stíhačiek P-51 Mustang so stále podvesenými prídavnými nádržami pod krídlami preletela nad letiskom.

Oh Bože, Bože, toto vyzeralo dobre! Príliš dobre na to, aby to bola pravda. Avšak niekoľko okamihov neskôr sme rozpoznali nízke hučanie motorov Curtis-Wright 1820 a Norton Skinner a ja sme začali šalieť. Šesť veľkých “vtákov”, nesúcich starú dobrú bielu hviezdu na modrom podklade, preletelo ponad pohorie so spustenými motormi a vytiahnutými klapkami.

 

Dali sme Surovcovi všetky naše peniaze, okrem niekoľkých, ktoré sme si ponechali ako suvenír. Niektorí mu dali náramkové hodinky a dali sme si zbohom. “Pevnosti” zarolovali na stojánku a dvere sa otvorili. Posádky vyložili materiál v rekordnom čase a my sme naložili svoje zadky na paluby. Snažili sme sa prehovoriť Surovca, aby šiel s nami, avšak odmietol. Aspoň šiel na palubu si prezrieť bombardér.

Tesne pred tým ako sa ukázali P-51, na letisku pristál Fiesler Storch v slovenskom markingu a vyložil vojaka v slovenskej uniforme. Nikto mu nevenoval pozornosť až pokiaľ neprišiel poblíž, a uvidel ma držať škatuľku cigariet Camel núkajúc Skinnerovi. Zastavil sa a povedal, “To sú Camelky! Môj Bože, vy ste Američania?” Boli sme. Jeho meno bolo Muller a bol zostrelený asi pred mesiacom. Bol zo Savannah, GA.

“Pevnosti” začali štartovaciu procedúru, a ihneď po vzlete, keď posádky dokončili povinné úkony nás zasypali otázkami, čokoládou, cigaretami a “C” dávkami. Boli to dobrovoľníci a nevedeli kam letia a aká je ich úloha.

Bol to veľmi príjemný let ponad Juhoslovanské pohoria zatiaľ čo P-51 na nás dávali pozor. Let bol bez incidentov a pred zotmením sme pristáli v Bari.

S/Sgt. James J. Daugherty

Na stránke obce Vrchteplá sa dá nájsť zaujímavý zápis z obecnej kroniky:

"Trestná jednotka Einsatzkommanda 13 z oporného bodu v Považskej Bystrici uskutočnila po 20. októbri 1944 spolu s asistenčnou jednotkou Maier z roty Winter niekoľko protipartizánskych výprav do obcí Ružiná, Beluša, Maríková - no bez väčšieho úspechu.

Vynahradila si to však 3. decembra 1944, keď esesáci z tohto považskobystrického komanda s jednotkou Klocker zajali v Hornej Maríkovej 8 príslušníkov amerických leteckých síl."

Tých  osem letcov, ktorých zajali Nemci (jedného zajali slovenskí žandári) patrilo k posádke pilota 1st Lt. W.M. Lee, ktorého bombardér B-24 42-78636 od 744.BS / 456.BG bol zostrelený 2.12.1944.

V posádke na pozícii predného strelca letel ...

S/Sgt. James J. Daugherty

ASN #33702343

Narodil sa 20. júna 1917. Bol najstarším z 9 súrodencov.

Do armády vstúpil 20.9.1943 v Pittsburgu, Pennsylvania.

Na svoju poslednú misiu si spomínal:

"Vzlietli sme do krásneho slnečného dňa s dátumom 2. december 1944. Ako sme sa snažili zaujať miesto vo formácii skupiny, modlil som sa aby všetko  prebehlo bez problémov. Posádka mala dobrú náladu. Ako sme sa blížili k cieľu, ktorým bola rafinéria Odertal, začali sa na oblohe objavovať obláčiky explózií granátov Flaku. Zľakol som sa a začal som sa modliť ešte viac.   Ako som sa modlil, začul som ako šrapnely narazili na trup bombardéru. Jeden z motorov bol zasiahnutý avšak takmer okamžite sa o neho piloti postarali. Pozrel som sa z mojej streleckej veže na chladič motora č.1 a videl veľkú dieru. Odrazu ma niekto potľapkal po pleci. Bol to navigátor Zigmund Harkiewicz (najpravdepodobnejšie, pozn. PK) alebo bombometčík Warninger, a povedal mi aby som vypadol. Vyšiel som, no zbadal som oheň a vrátil som sa dnu. O chvíľu ma opäť Zigmund zavolal, aby som šiel von. Povedal mi, aby som si odpojil prívod kyslíkovej masky, no keďže som nevedel čo mám robiť, opäť som ho pripol. Povedali nám, aby sme odľahčili stroj. Tak sme začali.   Keď som pomohol odľahčiť stroj v prednej časti, prešiel som dozadu, avšak akurát tiež končili s odľahčovaním. Práve sme vytiahli  spodnú streleckú vežu, keď prišiel palubný mechanik a povedal, že budeme musieť vyskočiť. Vzal som svoj padák a pripol si ho. Prešiel som k bombovnici. Takmer všetci už boli preč. Pilot sa práve pripravoval k výskoku. Keď vyskočil, nasledoval som ho. Obzrel som sa počas pádu späť, a videl vyskočiť ešte tri osoby zo zadnej časti stroja. Keď som vyskočil, pamätám sa, že som počítal do troch a potom potiahol za tiahlo otvárania padáku. Potom som až zbadal, že budem klesať cez oblačnosť, ktorá sa rozprestierala podo mnou. Po prepadnutí mrakmi som zbadal zem. Inštinktívne som prekrížil nohy, no pred dopadom som sa zachytil o vrcholec stromu. Udrel som si nohy." Odrezal som sa z popruhov a vyzul si ťažké letecké topánky. Vtedy prišiel Harkiewicz a zároveň s ním aj Nemeckí vojaci, ktorí nás zajali."

Letci putovali cez Bratislavu do zajateckého tábora. Daugherty skončil v Stalag Luft IV. Tam si viedol osobný denník, z ktorého sú aj nasledujúce kresby.

Po vojne sa vrátil do USA , kde pracoval v oceliarni až do dôchodku, do ktorého odišiel vo veku 62 rokov.Zomrel 16. marca 1982.