sobota 15. decembra 2012

1st Lt. Charles R. Campbell


Tento príspevok by sme radi uverejnili trochu inak, a to ako obrazovú spomienku a prierez životom jedného z letcov, ktorý zahynul na Slovensku počas 2. sv. vojny.

Charles Ralph sa narodil 22.12.1922 rodičom v meste Rupert, Idaho. Mal ešte jednu sestru Dorothy.


Okrem pomoci rodičom na farme, študoval na Brigham Young University, Provo, Utah.

Do armády vstúpil 29. októbra 1943. Počas výcviku prešiel základňami Buckley Field, Colorado; Kansas State Teachers College.

Výcvik ukončil 8. februára 1944 na Ellington Field, Texas.

V auguste 1944 sa dostal do zámoria k 451. bombardovacej skupine.
 
Bola mu pridelená posádka v zložení: (zľava stoja) Daniels, Campbell, Ward, But, Fischer, Kraynak; (zľava čupia) Devoce, Clark, Timmer a Davis.

Na sedadle prvého pilota odlietal viac ako 35 misií u 451.BG / 725.BS. Na fotke s druhým pilotomTrittzom.

U jednotky bol povýšený na 1st Lieutenant s ASN #O-710442


Zahynul na svojom poste prvého pilota v bombardéri B-24J-70-CF 44-10629 "Buzz Baby" s trupovým číslom #34 dňa 11. decembra 1944. Ostatky letca boli pochované v obci Trávnik.
Jeho hrob sa nachádza na Americkom vojenskom cintoríne v Lorraine, St. Avold, Francúzsko,  Plot B Row 32 Grave 10

Vyznamenania: Distinguished Flying Cross, Air Medal with 2 Oak Leaf Clusters, Purple Heart

nedeľa 25. novembra 2012

Charles C. Clark




Mal mnoho súrodencov. Sestry Evelyn, Nadine a Ramell a bratov Arlene, Farris a Melvin. 

"Shortly after graduating from high school in Matthews, Missouri, 1941, at the age of 17, I enrolled in Draughn's Business College in Memphis, Tennessee, and worked part time at cafes and shoe stores. 
Later I got a job at E. I. DUPONT Powder Plant in Millington, Tennessee. 
While working there, Pearl Harbor was bombed. Not long after that I was drafted, and was sworn in at Jefferson Barracks in St. Louis, Missouri. Very quickly, I found myself on a troop train heading south. A person in charge came through as we traveled a ways and informed us that we were in the Air Force. We arrived at our destination at
St. Petersburg, Florida, to start basic training
then, went to Gulfport, Mississippi, for air-plane mechanic training. 
 Las Vegas, Nevada, for gunnery schooling. 
Fresno, CA, and then on to Muroc Air Force Base for overseas training and assigned to a crew of 10 men of Campbell.

We were sent to San Francisco to be assigned to an airplane , which we expected to be sent to the South Pacific. On waiting 30 days our orders were changed. We boarded a troop train and traveled across the U.S. to Patrick Henry, Virginia, and left there on Sept. 25,1944, on a French Merchant Marine ship...arriving at Naples, Italy 14 days later. Our menu, while on the ship going across, was boiled eggs and beans each day.  We were immediately loaded on a slow train to Foggia, Italy. Traveling through wine country with orchards so plentiful, sometimes we would jump off the train and pick some grapes, then jump back on. When we arrived at Foggia about October 9th, 1944, was assigned our tent and fed, we then began to get acquainted with our new surroundings. Our bombing missions began pretty quick. We were never assigned a permanent plane. It seems that we just got whatever plane that was ready. Sometimes, we would have to change planes because the one assigned would be red lined (grounded). I'll never forget our first mission.

We encountered pretty heavy flak (88 mm gunshots fired from the ground), and when we landed back at Foggia, most of us jumped out and started counting little places where we were hit. I think there were 57. We never bothered anymore about looking.
 

After flying 19 missions of which several were double sorties, we began to get kinda flak happy (nerves). Our pilot, Chuck, arranged for us to go to the "Isle of Capri" for one week. It was the most beautiful place I ever did see -- except home!
On our first mission after returning to Foggia, which was our 20th mission, we got a direct hit on December 11, 1944, over Vienna, Austria. Our lead plane's controls were shot out and beyond his control, leading us right back over the target after we had already released our bombs. At this point the gun batteries on the ground had determined our range. Being in the top turret, I saw the burst of flak coming. One, two, three, and the fourth one got us, killing Chuck, our pilot; injuring Jack, the co-pilot; and injuring the bombardier. No one else was hit. Our plane was very much out of control. Jack was trying hard to bring it around. At the same time, he gave me a hand motion to bail out. I got on the catwalk and looked back; and he motioned me to come back. I got about halfway back to the cockpit and he motioned me again to jump. I didn't know that Chuck had been killed at this time. I looked back at Jack again and he motioned for me to jump, which I did. Jack changed his mind again and no one else bailed out. He turned on the automatic pilot and gained control of the plane, which he couldn't do manually. We only had one engine operating properly. One engine was running away, one was feathered, and one was on fire. How long it was on fire, I don't know. How far they flew before they had to jump, while high enough, is just a guess. They caught up with me about five days later at Dulag Luft in Frankford, Germany. In the meantime, I was in the dark. I had no idea what had happened to them.

They informed me that on completion of everyone leaving the plane, it was set to circle and plunge into the ground. Chuck, our pilot, went down with the plane. As I said, our plane was hit on Dec. 11th, 1944, and the 725th squadron was notified that our plane had been hit and the plane had left formation and lost altitude. Only one parachute was seen leaving the plane.

My parents were notified on Christmas Eve day that I was missing in action. A telegram was delivered to my parents' home. My sister, Nadine, went over to a small town nearby, Kewanee, Missouri, where my dad was working on the roof of the Methodist Church, to let him know. My mother had her hands full trying to calm my dad during this time. He took the news so hard that he was having a lot of trouble handling it. She was having to be strong for him, even with all her heart ache.

When I landed on the ground, I was greeted by 15 or 20 people I supposed were slave laborers. They acted extremely nice, and one offered me an American cigarette; but very shortly, four German soldiers, spread out, came toward me. The people around me disappeared very quickly. I was instructed to pick up my chute. We got into a convertible sedan and they began trying to find out what to do with me. Not understanding German, I had to guess about a lot of things. They took me to a brick school house where they had an office. They made several phone calls trying to decide what to do with me, "heiling" Hitler on the phone.
At sundown, two officers and a soldier ordered me to follow them. One officer, I assumed, was a doctor.  We marched down the street and approached a high wall with many scars or peck marks, appeared to be rifle marks; and I thought they were going to execute me. I considered running, but knew if I did, they would certainly shoot me, so I kept walking and waiting, expecting them to stop at any time; but we got to a street corner and turned. I was quite relieved. Finally, they put me upstairs in a room next to a patrol unit of about 8 or 10 soldiers. I had a bunk with a little straw in it. They brought me a round loaf of German bread, and gave me a knife with about a 4" blade to cut my bread with and a bowl of soup. I only ate 2 or 3 bites. I just didn't have an appetite. They changed the guards while I had this meal and didn't ask for the knife back. I hid the knife on the bunk above me, thinking maybe I might get a chance to escape that night. After considering my treatment, thus far, I thought maybe they had planted the knife on purpose to have an excuse to execute me, so I decided to turn the knife over to the guard. He was quite surprised. I didn't sleep much that night because he marched up and down beside my bed, clicking his heels each time he'd turn around. They were always "heiling" Hitler whenever they met anyone.
The next day, they put me on a 1 1/2 ton truck half loaded with tires and about 6 soldiers; delivered me to a confinement in Vienna that had 18 American airmen who'd been shot down the same day as I had. They had very little to do with me at first, thinking I might be a German planted among them. The next day, being December 13, 1944, we were put on a flatbed 1 1/2 ton truck, instructed to keep our head down, stay quiet and still. I understood "why", right away. People along the way would throw things at us, spit at us and, I assume, saying bad things to us. Arriving at a train station, our guards had us to get in a corner, and they kept their backs to us, facing the public to make them leave us alone. Very soon, we were put on a train into two private rooms with one guard in each room. We had no water or food; and needless to say, we got very hungry and thirsty.
Where we went to, I have no idea. When we would get to a town, we would have to unload, walk across town, load onto another train and proceed, I think, to an interrogation center. I was put into solitary and brought out at times for questioning at any time of night or day. They threatened to stand me in the snow barefoot, turn me over to the Gestapo or the SS if I didn't cooperate with them and tell them answers to their questions.

Name, rank, and serial number is all I ever gave, which was by regulations, all I was supposed to say. The questioning went on for about two days. Our next stop was Dulag Luft at Frankfurt, Germany, where all of my crew were reunited, with the exception of Jack and Trimmer, who were sent to a hospital somewhere for treatment. I was assigned to a room and upon my entrance, the first person I met was John Payne of Memphis, Tennessee, (a personal friend I last saw in Memphis before entering service). We spent the rest of our time together while in prison, and we still stay in contact.
Dulag Luft in Frankfurt was a pool where prisoners were sent out to different permanent camps. I had been there 3 or 4 days when someone said they were gathering up a group to go to an officers' P.O.W. camp; and that enlisted men could go. It was rumored that they had movies, swimming pools, etc., which we didn't believe, but my crew figured it would be better than here; so we signed up to go. Right away, we were loaded into a prison car so full of P.O.W.'s that we had to stand closely. I don't remember how many days we were on the trip, but as we went to Berlin there was an air raid. The guards left us locked in and they went to the air raid shelters. Thankfully, we were not bombed in that area. We were so crowded , it was a miserable trip."

Stalag Luft One. His P.O.W. # was 7470

pondelok 5. novembra 2012

Zajatci z Hells Angel's

Podarilo sa zohnať štyri fotografie letcov posádky B-17G-60-DL 44-6659 vyhotovené po ich zajatí po zostrele dňa 14.2.1945 a prevoze do výsluchového strediska vo Wetzlare. Všimnite si, že letci nie sú ešte evidovaní pod zajateckými číslami, ale pod ich ASN, pričom Davis, ako dôstojník má uvedené ešte pôvodné ASN z dôb, keď nebol dôstojníkom.

T/Sgt. Max A. Little
rádio operátor
* 9. marec 1920
+  27. august 1999
ASN #19159865
narukoval 23.9.1942 v Los Angeles, CA

---------------------------------------------------------------------------------------------

1st Lt. Robert E. Davis
pilot
* 21. októbra 1916
+ 3. januára 2002
ASN #O-826889
narukoval 19.11.1942 v Milwaukee, WI pod ASN #16117648




---------------------------------------------------------------------------------------------

S/Sgt. Bobbie A. Davis
spodný strelec
*  1925
+ ?
ASN #34834507
narukoval 31.01.1944 v Fort McPherson, Atlanta, Georgia

---------------------------------------------------------------------------------------------

S/Sgt. Gerlad P. Dickerson
zadný strelec
* 23. september 1920
+ 11. december 2009
ASN #15125559
narukoval 15.12.1944 v San Antonio, TX

---------------------------------------------------------------------------------------------

T/Sgt. Donald A. Bruegeman
horný strelec
* 12. august 1925
+ apríl 1979
ASN #39468843
narukoval 8.8.1944 v Seattle, WA 



pondelok 15. októbra 2012

S/Sgt. Victor D. Klopfenstein


ASN #35296163
Foto z roku 1943

"Neboli sme si istí, či naše lietadlo šlo k zemi z dôvodu priameho zásahu Flakom alebo bolo zasiahnuté fragmentami iného zasiahnutého stroja v našej formácii. Zranil som si nohu pri doskoku na zem. Čoskoro sa pri mne zastavili muž so synom. Na bicykli ma vzali k blízkej usadlosti, odkiaľ ma na povoze odviezli do provizórneho väzenia. Ľudia, ktorých sme počas cesty stretali boli priateľskí, ukazovali nám znak víťazstva.
Poslali ma do Dulagu vo Frankfurte na výsluch. NIekoľko dní som bol na samotke. Potom ma umiestnili do tábora Stalag Luft IVdo času, kým sa nepriblížili ruské vojská. Nastal peší presun do Moosburgu a oslobodenie americkou armádou"

Sgt. Klopfenstein bol členom 451. bombardovacej skupiny so základňou v Taliansku. Dňa 13. októbra letel na svoju 20. misiu nad okupovanou Európou. Ich cieľom bola Viedeň. Tesne po odhodení bômb žeravý úlomok zasiahol ich bombardér a bombardér začal horieť. V beznádejnej situácii vydal pilot rozkaz na opustenie paluby. Klopfenstein skákal ako štvrtý v poradí, avšak pretože otáľal s otvorením padáku dlhší čas, dosadol na zem asi o päť minút skôr ako jeho spolubojovníci. Pilot skákal ako posledný, a krátko na to ako opustil palubu horiaceho bombardéru, stroj explodoval vo vzduchu.

Posádka dosadla na zem v okruhu asi 13 kilometrov. Všetci boli zajatí a sústredení na leteckej základni Parndorf, odkiaľ ich odviezli do Viedne.

Dňa 8. mája 1945 sa dostali po oslobodení do prístavu Le Havre, a 13. júna 1945 sa Klopfenstein vydal na plavbu do USA na nákladnej lodi Victory. 

Foto z roku 2010

piatok 5. októbra 2012

2nd Lt. John W. Brinser Jr.

ASN #O-710439


John William Brinser Jr. sa narodil 29. mája  1924 v meste Philadelphia, ako šieste dieťa rodičov John William a Sadie Elizabeth Nauss Brinser.
John navštevoval školu v New Britain a Doylestown, Pa., absolvujúc na Doylestown High School.
Dňa 27.10. 1942 sa prihlásil do služby vo vojenskom letectve a po výcviku sa stal pilotom.
Bol pridelený k 99. bombardovacej skupine a jej 347. squadrony ako druhý pilot posádky 1st Lt. Shafera. 


prisoner of war by the Germans in Stalag Luft 1 North 3, Barth, until May 1945.
I spent many months there and some days it is quite a remembrance, I was in the same barracks as Col Gabreski and knew him pretty good and was sorry to hear of hi death in Jan 2002. My best regards to all former POW's

Po vojne dňa 17. októbra 1945 si vzal za manželku jeho lásku zo strednej školy, Jeannette Filmonowiz. Mali spolu dve deti, dcéru Barbara Jean, a syna Brian Keith. Jeanette zomrela v roku 1985.
Po vojne doštudoval, keď navštevoval University of Pennsylvania a dosiahol titul inžiniera.
Od roku 1957 až do dôchodku v roku 1981 pracoval ako vývojový pracovník v počítačovom priemysle v meste Univac. Po presťhovaní sa do  Colorada si za manželku vzal Lorna Miller Geist. Stalo sa tak v Greeley dňa 29. novembra 1985.
Zo služby v letectve odišiel v roku 1969 v hodnosti lieutenant colonel. Zúčastnil sa bojov v druhej svetovej vojne, Berlínskom vzdušnom zásobovaní a v Kórei. 

John William Brinser Jr., zomrel vo veku 85 rokov dňa 6. júla 2009 v Centennial Health Care centre.

Tu môžete nájsť galériu a informácie o posádke

utorok 25. septembra 2012

2nd Lt. John D. Repp

Na svoju poslednú misiu spomínal nasledovne:

"Dňa 2.12.1944 sme sa zúčastnili akcie proti južnej rafinérii v Blechhammeri. Nič zvláštneho, čo by stálo za zmineku, sa neudialo do príletu nad cieľ. Tam sa rozpútalo peklo prehradnej paľby Flaku. Bola intenzívna a presná. Prelietali sme touto stenou šrapnelov niekoľko minút a podľa mojich vedomostí sme neboli zasiahnutí až do času, keď sme sa zbavili bômb. Tie sme zhodili asi o 12:50 hod. z výšky 24 000 stôp. Prvý zásah ktorý sme zaznamenali boľ veľmi blízko nosa a prednej časti bombardéru. Vyradil prednú streleckú vežu a poškodil elektrický a hydraulický systém, a ovládanie výškovky a smerovky sa stalo veľmi komplikované. Predného strelca náraz odhodil cez otvorené dvere streleckej veže do prednej časti stroja, a pristál nezranený na dverách krytu predného podvozku. Bombometčík utrpel vážne zranenia na ľavom kolene od šrapnelu. Dostalo sa mu ihneď prvej pomoci od predného strelca, ktorý aplikoval prášok na zastavenie krvácania, ranu obviazal a dal mu morfiovú injekciu. Tým mu pravdepodobne zachránil život pred vykrvácaním. Druhý pilot utrpel ľahšie zranenie pravého kolena. Motory číslo 1, 2 a 4 boli prakticky nepoužiteľné. Palivo vytekalo cez diery von z potrubí. Motor č.2 mal odstrelený jeden piest, ktorý preletel chladičom a vytvoril dieru. Vrtula mu bežala nepravideľne aj v dôsledku zásahu jej náboja. Žiadna z vrtulí nemohla byť zapraporovaná pre výpadok elektrického systému. Lietadlo sa dalo ovládať len pomocou trimovania, a nadôvažok boli klapky v plne otvorenej polohe. Motor č.1 horel, avšak len dovtedy, kým mal palivo. Rozkaz k opusteniu paluby vydal pilot asi 40 minút od cieľa, v oblasti Bešeňová v Československu. Mali sme výšku asi 5000 stôp. Všetci letci vyskákali na padákoch, okrem navigátora a bombometčíka. Lietadlo však sa nevňalo a nezačalo horieť pri dopade. Navigátor bol pri tvrdom dosadnutí poranený reznou ranou na hlave avšak už zranený bombometčík neutrpel zranenia."

Z denníka Johna Reppa záznamy pokračujú už len ako denníkový záznam s nasledovnými položkami:

Dec 2, 1944 - zostrelený
Dec 6, 1944 - príchod do Dulag Luft Wetzlar
Dec 10, 1944 - príchod do Dulag Luft I
Dec 19, 1944 - príchod do Stalag Luft I
May 1, 1945 - oslobodený Ruskou armádou
May 13, 1945 - evakuovaný do Reims, Francúzsko
May 14, 1945 - dorazil do tábora Lucky Strike
May 24, 1945 - odišiel do prístavu Le Havre, France
May 25-27 1945 - zakotvil v prístave South Hampton v USA

sobota 25. augusta 2012

William M. "Mac" Spruce






S/Sgt. James P. Rozar

WWII ASN #34544012



Narodil sa v štáte Georgia dňa 23. novembra 1923.  
Do armády vstúpil 16. marca 1943 v CP Blanding, Florida.
Po výcviku za palubného strelca bol poslaný do Talianska k 451. bombardovacej skupine. Tam v posádke H. Brewera lietal na pozícii horného strelca. 
Bol zostrelený dňa 13.10.1944 a stal sa zajatcom Nemecka v tábore Stalag Luft I.
Po vojne sa vrátil do USA a obdržal vyznamenanie Purple Heart.
Zotrval v armáde. Absolvoval USAF Command and Staff College a pred odchodom do penzie dostal Legion of Merit. Po 27 rokoch v službe odišie do penzie roku 1970.
Lieutenant Colonel James P. Rozar, United States Air Force (vo výslužbe), zomrel po dlhotrvajúcej chorobe dňa 14 septembra 2002 v San Antonio, Texas.


streda 15. augusta 2012

S/Sgt. Walter F. Falck Jr.

ASN #32910827



Narodil sa 16. januára 1925 v Newark, NJ rodičom Walterovi (Sr.) a Hulde Falckovým. Po ukončení strednej školy sa pridal k armáde. Do služby v armáde sa prihlásil dňa 3. apríla 1943 a o sedem dní neskôr, 10.4.1943 sa dostavil k do Fort Dix v Jew Jersey. Po výcviku bol zaradený k 15.USAAF a jej 459. bombardovacej skupine, so základňou v Taliansku.

Na svoju poslednú akciu dňa 18. decembra 1944 spomínal po rokoch nasledovne:

"Naše bojové lety boli bez väčších problémov, až po dvadsiatu ôsmu akciu... Práve sme odhodili náš náklad 500 lb. bômb na Osvienčim v Poľsku. Flak nebol intenzívny a cieľ bol zakrytý oblačnosťou. Odrazu sa spustila hrozná prehradná paľba flaku, najprv po našej ľavej strane a potom aj vpravo od nás.
Motor číslo 3 dostal priamy zásah. Našťastie nenasledovala explózia. Vrtuľa sa však pretáčala naprázdno a tak motor nepracoval. Začali sme strácať výšku. Zbavili sme bombardér nadváhy; vyhodili sme zbrane cez bombovnicu. Uvedomili sme si , že lietadlo vydrží v lete len asi hodinu a tak sme zamierili k Rusmi držanému územiu. Keď nám došlo palivo, nenašli sme nikde vhodnú plochu na núdzové pristátie a tak sme vyskočili na padákoch.

Jeden za druhým sme vyskočili z paluby bombardéru. Náš pilot, Robert DeGroat a ja sme vyskočili ako poslední. Vyskočil som do mrazivého vzduchu a po napočítaní do desať som otvoril padák. V tom okamihu nasledovalo trhnutie a moja letecká čiapka s mikrofónom naveky opustila moju hlavu. Potom nasledovalo pomalé pozvoľné klesanie na padákovom hodvábe. Všetko bolo tiché a mierumilovné do času, keď som začul výstrel. Myslel som si, že som nad oblasťou bojov. Avšak nie, strely boli mierené na mňa. Projektily lietali okolo mňa, do padáku až kým ma jedna nezasiahla. Prevŕtala moju ľavú nohu na stehne a vyšla na druhej strane bez zasiahnutia kosti. Myslel som, že to je môj koniec. Keď som sa blížil k vrcholcom stromov, modlil som sa za hladké pristátie.


So stále pripnutým  vakom B-4, narazil som o vrcholce stromov, ktoré pokrývali celú oblasť snehom zasnežených kopcov. Prehrabal som môj escape kit a vytiahol nôž. Začal som si presekávať cestu cez kríky. Keď som sa vymanil z krovia, vyšiel som asi 200 stôp do kopca, kde som sa mohol rozhliadnuť.  Vtedy som spozoroval dvoch vojakov ako ku mne zozadu bežia so zbraňami. Moja prvá nádej bola, že sú to Rusi, avšak keď sa priblížili, všimol som si svastiku na ich čapiciach. Pod hrozbou zbraní opretých o môj chrbát ma odviedli dolu z kopca do ich tábora. Po zasypaní môjho zranenia práškom z môjho escape balíčka ma naložili do nemeckého jeepu a chceli ma previezť. Avšak ako sme vychádzali na cestu, vozidlo sa prevrátilo a mňa hodilo do priekopy. Čo ma ešte v ten deň všetko postretne, povzdychol som si.

Neskôr v ten deň večer, pilot, rádio operátor, navigátor a zadný strelec sa objavili v tábore. Zajali ich podobne ako mňa, takmer hneď po dopade. Strávili sme spolu noc na veliteľstve a nasledujúce ráno priviedli nášho druhého pilota. 

Posádka číslo 6183, Lincoln Army Air Field, Nebraska, máj 1944
Stojaci z ľava do prava: Sgt. John C. Mann Jr. (tail turret), Sgt Walter F. Falck Jr. (engineer/top turret), S/Sgt Alexander S. Drogy (radio operator/waist gunner),Sgt. Lester Joseph Jr. (nose turret), Sgt Joseph G. Hallett Jr. (ball turret), S/Sgt William Sowders (armorer/waist gunner)
Kľačiaci z ľava do prava: 2nd Lt. Robert G. Degroat (pilot), 2nd Lt. Henry M. Sandifer Jr. (co-pilot), 2nd Lt. Huber V. Schierling (navigator), 2nd Lt. Dan Rose (bombardier)

Neskôr poobede, po požití trochy kapustovej polievky, nás naložili na nákladiak spolu s ruskými a ukrajinskými zajatcami. Toto bol len začiatok 30 dňového prechodu Slovenskom a Nemeckom do vypočúvacieho strediska pre zajatých spojeneckých letcov.

Naša ďalšia zastávkou bola väznica Gestapa vo Zvolene. Tam sme strávili vianočné sviatky. Rozdelili nás do dvoch skupín, po troch do každej, a zavreli do miestností s hrubými kamennými stenami.

Počas piatich dní sme zostali v našich celách a čakali na ďalšie kroky Gestapa. Spali sme na prázdnych vreciach na podlahe, voda bola neustále orosená od vody, ktorá prenikala stenami a stropom. Vlhkosť a zima prenikala hlboko do našich pocitov. Jediným zdrojom tepla bol oheň, ktorý plápolal asi do dvoch hodín poobedia keď dohorelo palivo. Nikdy nám nebolo teplo, aj so všetkým naším oblečením pozapínaným po uši sme sa stále triasli zimou.

Konečne na piaty deň nás predviedli pred vrchného veliteľa Gespata. Namiesto strohého výsluchu, ktorý sme očakávali, to bola uvoľnená rozprava o našich obľúbených športoch. Náš "hostiteľ", ako sa ukázalo, bol jednu dobu sparing partnerom boxeristu Maxa Schmelinga.


Mnohokrát sme sa museli schúliť dokopy a spať vonku. Spánok vonku v treskúcom mraze nebola žiadna zábava, špeciálne ak sme nemali možnosť sa zohriať. Na dôvažok sme nemali dostatok jedla aby sme si udržali telesnú kondíciu a aké také zásoby tuku, ktoré by nás chránili pred mrazom. Jednu noc sa nám podarilo nájsť úkryt v starej pivnici na zemiaky. Nebol to žiaden luxus, ale veľmi dobre poslúžila našim potrebám prespať v zákryte pred zimou. Počas noci bolo veľa poplachov, spôsobených našimi bombardérmi. Na naše prekvapenie, keď sme ráno vyliezali z nášho krytu, videli sme mŕtveho ruského pilota visieť na padákových popruhoch zo stromu. Bol zostrelený počas noci. 

Jazda vlakom naprieč Nemeckom sme museli čeliť civilistom, ktorých nálety vyhnali z ich domovov. Videli sme výsledky leteckej vojny prechádzajúc cez zničené mestá. Cítili sme nenávisť, ktorú voči nám mali v pohľadoch. Často krát na nás hádzali predmety, aj keď sme boli ukrytý vo vlaku. Zložité boli aj prechody s eskortou mestami.  Dokonca malé deti na nás hádzali kamene, nadávali nám a pľuli na nás. Volali nás "Gangsteri z Chicaga". Mnoho krát nám naše stráže zachránili život.
Po päť a pol mesiaci v zajatí nás oslobodila siedma armáda pri meste Moosburg."

Po návrate do USA bol Walter Falck prepustený zo služby v armáde dňa 28.10.1945. Oženil s Berthou dňa 26. septembra 1947. Mali spolu synov Garyho, Stevena, Waltera a Johna. Po vojne navštevoval Upsala College a neskôr získal titul bakalára v učiteľstve základného stupňa na Trenton State Teachers College. Na školách v Bayville a Jackson Township, NJ učil štvrtý ročník po dobu 25 rokov. Po odchode do dôchodku sa presťahoval s rodinou do Fort Myers.
Walterov syn, ktorý slúži v armáde, pri príležitosti dňa otvorených dverí základne pred nastúpenou základ§ou otcovi pripína POW medal.


Walter F. Falck zomrel 7. mája 2009 vo Fort Meyers, štáte Florida.

nedeľa 5. augusta 2012

S/Sgt. John Krogstadt

V knihe "Konečná zastávka: Slovensko!" sme na strane 142 uverejnili fotografiu letca s tým, že sa jedná o Johna Krogstadta. Fotografia bola v zložke dokumentov KU reportu spolu s osobnými dokladmi menovaného letca. Keď sa po rokoch podarilo skontaktovať s letcom osobne, vyviedol nás z omylu. Osoba na uverejnenej fotografii nie je John Krogstadt, a ani sa nejedná o žiadneho z jeho spolubojovníkov z posádky Lt. Johna C. Fassnachta.

Aby sme pravde učinili za dosť, zverejňujeme tu nové informácie:

S/Sgt. John Krogstadt
ASN #39206633




John zomrel po krátkej chorobe dňa 13. januára 2012.

nedeľa 15. júla 2012

T/Sgt. Karl G. Rienerth

ASN #35587495

Narodil sa 8. decembra 1909 v Youngstown, OH.
Bol synom George Rienerth a Regina Konnerth. Mal troch súrodencov, jednu sestru a dvoch bratov. 

Hilda, Paul, Herman a Karl Rienerth, august 1914.
Civilným zamestnaním  bol stolár.

Chlapi rodiny Rienerth. Karl stojí vľavo.

Rodina Rienerth. Zľava stoja Sophia, Paul, George, George Jr., Regina, Karl a Hilda, leto 1935
Do armády vstúpil 23. októbra 1942.

Bol zostrelený ako palubný mechanik a strelec posádky Lt. Wilsona od 454. bombardovacej skupiny a jej 736. squadrony dňa 7.7.1944. (o podrobnostiach zostrelu viď "Posledná misia R-Baby") V dobe zajatia slovenskými zložkami mal u seba peňaženku so 42 dolármi, 4435 talianskymi lírami, strieborný náramok a zlatý prsteň.

Karl Rienerth (vpravo) s priateľmi z  posádky. Vedľa neho zľava stoja Fleharty, Yezdich, Hede, Rasor.


Po pobyte v zajateckom tábore v Grinave a úteku do Banskej Bystrice bol. 7. 10.1944 evakuovaný z letiska Tri Duby na palube bombardéru B-17.
V novembri 1944 obdržal vyznamenanie Purple Heart.


Zomrel 20. júna 1987 v rodnom Youngstown, OH.


sobota 7. júla 2012

2nd Lt. John "Jack" M. Magee

ASN #O-698739


John Magee je jedným z jedenástich členov posádky bombardéru B-24 41-28771 od 459. bombardovacej skupiny, 756. squadrony, ktorý bol stratený dňa 16. júna 1944.


Narodil sa v meste Philadelphia, Pennsylvania v roku 1920. V decembri 1941 sa prihlásil do armády s nádejou, že sa stane pilotom. Výcvik vykonal v Jefferson Barracks v Missouri, kde aj v roku 1942 spoznal svoju budúcu manželku Dorothy Strauser. Neskôr absolvoval výcvik za radarového navigátora v Selmon Field, Louisiana a neskôr Langley Field, Virginia. V zime 1944 si Jack vzal Dorothy za manželku a v máji 1944 odcestoval za more do Talianska. Pôvodne slúžil u 825th Bombardment Squadron, 484th Bombardment Group.

Dorothy a Jack
V knihe Konečná zastávka: Slovensko! sme vychádzali z dostupných spomienok pamätníkov a letcov, a údajov uvedených v MACR. 
Na začiatku formácie a ako prvej letiacej 756.BS letel stroj B-24H-15-DT 41-28771, vybavený radarom „Mickey“. Za riadením sedel Capt. Reed a 2nd Lt. Singer, ostatné posty zastávali ďalší deviati letci. Capt. Reed letel ako Group Deputy Leader a obaja jeho navigátori, Bloom a Olzanowski leteli svoju poslednú 50tu misiu.

Capt.  Henry C. Reed                           Pilot                                         POW
2nd Lt.  John J. Singer, Jr.                Druhý pilot                           POW
2nd Lt.  Maurice M. Bloom, Jr.         Navigátor                              POW
2nd Lt.  Richard R. Olzanowski        Navigátor                              POW
2nd Lt.  John M. Magee                       Radar Navigátor                 MIA
2nd Lt.  Malcolm J. Glick                   Bombometčík                        POW
S/Sgt.  Ludger J. Bossley                    Palubný mechanik              POW
T/Sgt.  William T. Martin                 Rádio operátor                       POW
S/Sgt.  Howard W. Meserve, Jr.      Pravý bočný strelec             POW
Sgt.  Harold C. Hodges                       Zadný strelec                         POW
Sgt.  Howard P. Landers                    Ľavý bočný strelec              POW

Počas príletu k cieľu napadli formáciu ťažké stíhačky Me 410. Palubní strelci obránili svoj bombardér a útok nemeckých stíhačov prežili bez vážnej ujmy. Tak sa bombardér so svojou posádkou v poriadku dostal nad cieľ, ktorý dosiahli okolo pol jedenástej. Bombovnica sa otvorila, opäť zavrela a bomby preto nimi preleteli zavretou šachtou. Takmer okamžite vznikol na palube požiar. Oheň bol viditeľný v prednej časti šachty. „Takmer okamžite za cieľom začali letci vyskakovať z horiaceho bombardéru. Stroj letel pokojne asi šesť minút a tak mal každý dostatok času vyskočiť“, uviedol vo svojom svedectve Bob Hill, letiaci na palube vedľajšieho bombardéru. Deviati z nich boli zajatí na území Rakúska.

Horiaci stroj pokračoval v neriadenom lete smerom k zemi a dopadol na pole pri Petržalke v oblasti zvanej Janíkov dvor medzi Rakúskymi obcami Kittsee a Berg. Očitým svedkom udalosti bol p. Gustafík z Petržalky:
„Koncom jari roku 1944 som bol očitým svedkom drámy posádky jedného zostreleného Liberatora. Mal som týždňovú dovolenku a vypomáhal som na poli staršej sestre, vydatej ešte za prvej ČSR do susednej rakúskej obce Kittsee. Bol krásny predletný deň. Dopoludnia vyhlásili letecký poplach. Keďže sa tak dialo skoro denne, nevenoval som tomu zvláštnu pozornosť. Po chvíli však bolo dunenie bombardovania od Viedne a protilietadlová paľba intenzívnejšia. V závratnej výške som spozoroval aj roje spojeneckých bombardérov. Pozoroval som tiež obláčiky explodujúcich granátov nad neďalekou rakúskou horou Hochwart (Horná stráž). Dôvod veľmi nízko zameranej paľby slovenských batérií sa vzápätí vysvetlil. Spod hory sa zrazu vynoril ohromný strieborný štvormotorový bombardér. Letel veľmi nízko a pomaly, ako ranený vták. Na polia, pri obci Berg, dosadala na padákoch jeho posádka. Lietadlo letelo priamo nado mnou, smerom na Rusovce. Desiatky granátov vybuchovali vôkol a nemohli ho trafiť. Ja, zarytý v brázde poľa, som iba jedným okom sledoval vyvíjajúcu sa drámu na obzore. Lietadlo napokon predsa zasiahli a začalo dymiť. Bolo to už niekde nad Janíkovým dvorom. Horiace lietadlo dopadlo na pole a od horiacich trosiek sa vznietil neďaleký stoh slamy. Celú posádku zajalo SD z Petržalky. Trosky lietadla umiestnili z propagandistických zámerov na priestranstve pri železničnej stanici.
2nd Lt. John J. Magee napriek tomu, že nebol zranený, nevyskočil z lietadla. K posádke bol pridelený na tento let od 484.BG / 825.BS. Po vojne bola dňa 9. októbra 1946 pod číslom X-8009 v Petržalke uskutočnená exhumácia pozostatkov amerického letca. Pravdepodobne sa jednalo o vyzdvihnutie pozostatkov spomínaného Johna M. Mageeho, ktorý sa zrútil aj s lietadlom. Maurice Bloom si spomenul, že na palube bombardéru nemali záložný padák. A to sa pravdepodobne stalo osudné Mageemu. Podľa Blooma sedel Magee na svojom padáku, a nemal ho pripevnený na chrbte počas náletu. Keď vypukol požiar, Mageeho padák bol zasiahnutý a tým pádom nepoužiteľný. Pravdepodobne len trpko čakal na svoj osud na palube padajúceho lietadla...

Tento text však musíme podľa posledných poznatkov v niekoľkých bodoch, ktoré sú podčiarknuté, zmeniť:
1/ Let bombardéru nebol neriadený. Aj keď zahalený v plameňoch, stroj pilotoval autopilot. 
2/ Posádka skákala omnoho skôr. Nie nad Bergom.
3/ Na bombardér možno strieľalo protilietadlové delostrelectvo SVZ, ktoré bolo umiestnené v Petržalke, avšak nevzniesli nárok na toto víťazstvo. Osobne sa domnievame, že stroj už bol nebezpečne nízko, aby bola streľba z kanónu veľkej ráže bezpečná. Taktiež stroj nezačal horieť nad Janíkovým dvorom, ale omnoho skôr.
4/ O osude trosiek sa mnoho nevie.
V prípadoch 2-4 sú spomienky pána Gustafíka veľmi pravdepodobne zamenené so sledovaním aj druhej havárie US bombardéru, ktorá sa stala v danej oblasti, a tou je nedávno identifikovaný prípad z 13. októbra 1944. (Viď článok Záhada motorového štítku (2) - rozuzlenie)

5/ Ako neskôr vysvitne z nových zistení, Magee bol zranený.
6/ Exhumované ostatky pod číslom X-8009 v Petržalke nepatrili Mageemu, ale letcovi Murray F. Eskew (viď článok Fakty k exhumácii v Petržalke)

Ako to teda bolo s 2nd Lt. John M. Mageem?

Jozef Lakatoš, obyvateľ Kitsee po vojne spomínal:
"Pamätám si, že v lete roku 1944 havarovalo americké bombardovacie lietadlo blízko mliečnej farmy Antonienhof (Rakúsky názov pre usadlosť Janíkov dvor). Jeden letec, ktorý zoskočil bezpečn z lietadla bol zajatý pohraničnou strážou a odvedený do domu majiteľa statku. Keďže odmietol vypovedať, bol odvedený Gestapom do kasární Adolfa Hitlera v Engerau (Petržalka).
Na mieste havárie neboli žiadny mŕtvy. Našli sme tam mnoho vojenských objektov, cigariet a čokolády."

A manželka p. Lakatoša, pani Mária dodáva:
"Letec bol veľmi vysoký a mal blond vlasy. Jeho ľavá noha musela byť zranená, nakoľko pri chôdzi na ňu dopadal a rukou si pridržiaval oblasť kolena."

Táto spomienka o zranení korešponduje s výpoveďou S/Sgt.  Howard W. Meserve, ktorý si spomína, že Lt. Magee mal vážne popálenú ľavú nohu. 

Letec by logicky z Petržalky putoval do Viedne na výsluch. Tam sa však nedostal a je pohrešovaný. Je veľmi pravdepodobné, že sa stal obeťou nekorektného postupu Gestapa pri výsluchu v Petržalke, a možno mu patrí jedno z neoznačených hrobových miest na cintoríne.


- za biografické informácie a fotografie Johna dakujeme jeho vnukovi.