K tragédii v Dolnom Lieskove

Ako tomu býva zvykom, po uzavretí rukopisu, odovzdaní do tlače, prípadne ako tomu bolo teraz, už po vytlačení knihy sa vynoria zaujímavé dokumenty k téme. Po obdržaní výtlačkov knihy "Vojna jednej posádky" som dostal kópie úmrtných listov troch zo štyroch členov posádky, ktorí v Dolnom Lieskove zahynuli. Tak aspoň touto cestou ich doplňujeme pre majiteľov knižky, a aj ostatných.

Schématický náčrt umiestnenia hrobov na cintoríne.

Sgt. Roy B. Wilhite

ASN #17097608

Narodil sa 13. decembra 1920 v Des Moines, Iowa.

Po štúdiách pracoval na železnici ako úradník a do služby v armáde nastúpil dňa 19. augusta 1942 v Des Moines, Iowa.

U 461. bombardovacej skupine a jej 767. squadrony v mesiaci november odlietal 44 hodín a 55 minút bojových akcií a v decembri odlietal 7 bojových akcií v trvaní 37 hodín a 50 minút. 

Konkrétne sa v decembri jednalo o nasledovné akcie:

02.12.1944 - Blechhammer South Synthetic Oil Refinery, Germany

03.12.1944 - Innsbruck Main Marshalling Yard, Austria

07.12.1944 - Innsbruck Main Station, Austria

08.12.1944 - Moosbierbaum Oil Refinery, Austria

12.12.1944 - Blechhammer South Synthetic Oil Refinery, Germany

16.12.1944 - Brux Synthetic Oil Refinery, Czechoslovakia

17.12.1944 - Odertal Oil Refinery, Germany

Celkovo mal nalietaných 82 hodín a 45 minút na palube B-24 u 461.BG.

Dňa 17.12.1944 pilot 1st Lt. Robert Galvan núdzovo pristál na poli pri meste Rožňava. Sgt. Wilhite sa stal zajatcom Maďarov asi na 12 dní. Počas presunu sa jemu a spodnému strelcovi menom Albert G. Jones podarilo v obci Dobšiná ujsť zo zajatia. Druhý deň na úteku boli kontaktovaný partizánmi, ktorí im pomohli a dali nejaké jedlo. Na štvrtý deň od úteku boli opäť zaistení žandármi z obce, snáď obec Smolnik [odhad z fonetického prepisu názvu], počas pokusu o prechod línie frontu. Až po piatich týždňoch, 22. januára 1945 dorazili do tábora Dulag Luft. Tak dlho im trval prechod cez Slovensko, Rakúsko a Nemecko. Oslobodený bol 29.4.1945 v Moosburgu.

Zomrel vo veku 78 rokov dňa 21. decembra 1998

Na tomto mieste by sme ešte chceli uviesť fakty k upresneniu osudu dvoch členov posádky Lt. Galvana. Podarilo sa nám zistiť, že letci Sgt. Purvis L. Stacks a Sgt. Arthu C. Picolli, ktorí boli vedení ako zranení, dostali ošetrenie ich zranení v nemocnici v Rožňave doktorom Vojtechom Jarošom z Kežmarku. V nemocnici zotrvali do 25. januára 1945.

Kniha "Vojna jednej posádky"

V týchto dňoch sa dotlačila knižka s názvom "Vojna jednej posádky" podľa anglického originálu "One Crew War", ktorej obsah tvoria spomienky U.S. letcov Neala T. Cobba, Claude H. Davisa a George O. Winberga, ktoré som editoval a doplnil.

112 strán, mäkká väzba, 48 fotografií, 9 reprodukcií dokumentov

Kniha je zatiaľ podľa predbežného záujmu v náklade 40 kusov, s možnosťou dotlače pri zvýšenom počte záujemcov.

Nasledujú dve ukážky z kapitol knihy:

Jeden večer vošiel Lt. Gulledge do našej izby s divným výrazom v tvári a informoval nás, že Lt. Frazier bol pozbavený lietania z dôvodu choroby a bude pravdepodobne nahradený. Táto zlá správa bola prijatá s nevôľou a prisahali sme, že sa budeme snažiť zabrániť jeho nahradeniu všetkými silami. Gulledge súhlasil, aby sme sa stretli s Elliotom a mnou nasledujúce ráno pred operáciami, a vymysleli čo sa dá robiť. V dohodnutý čas schôdzky sme vošli do kancelárie Capt. Georgeho, operačného dôstojníka jednotky a predložili mu naše pohnútky Toľké argumentovanie, prosenie a škemranie by obmäkčilo kohokoľvek, ale Capt. George si stál za svojím rozhodnutím. Lt. Gulledge a ja sme mali naplánovanú skúšobnú jazdu s naším novým pilotom už na to poobedie. Jeho meno bolo Earcel H. Green. Gulledge a ja sme šli naspäť a potvrdili zlé správy ostatným. Posádka to vzala zle, a reagovala mini vzburou. Niektorí sa vyhrážali odmietnutím lietania, ďalší nadávali a niekoľkí sa na protest vydali na neďaleké kopce. Ako poddôstojník, mal som hodnosť Sgt., som sa snažil upokojiť emócie. Navrhoval som mať oči otvorené ale dať novému pilotovi aspoň šancu.

Earcel H. Green

Dokončil som predletovú kontrolu a prechádzal som vrtule, keď sa objavil Gulledge. S ním prišiel poručík nižšieho a útleho vzrastu, s typickou vizážou vidieckeho chlapca. S ľahkým úsmevom sa predstavil, “Sgt. Davis, ja som Lt. Green.” Bez zasalutovania som mu podal ruku a povedal, “Som rád že Vás spoznávam pane. Vitajte na palube”. Avšak v duchu som si hovoril, že nevyzerá ako veľmi dobrý pilot. Lt. Green potriasol mojou rukou, ignoroval moje opomenutie pravidiel pozdravu v armáde, opäť sa potmehúdsky usmial a odpovedal. “Vďaka, sme pripravený vzlietnuť?”  Jeho oči žiarili milotou, jeho úsmev bol príjemný a úprimný, jeho hlas bol priateľský a na čiapke nosil odznak za 50 odlietaných misií, čo bol plus bod pre neho. Vyštverali sme sa na palubu a začali prechádzať zoznamom povinných kontrol predletovej prípravy. Hlas mal pokojný, ruky isté. “Štart č.3, pripravený! Zapaľovanie, vstrekovania”. Motor bol pripravený. “Plný výkon, štart”, valce sa prevalili, vrtuľa sa niekoľko krát nesúmerne pretočila, potom sa motor chytil a z výfukov vyrazil oblak hustého namodralého tmavého dymu.. “1,000 otáčok.  Štart č.2. pripravený! Zapaľovanie, vstrekovanie,” A tak to šlo so všetkými štyrmi motormi. Vyzeralo to, že v B-24 už niekedy predtým sedel, pomyslel som si. Keď sme začali rolovať, všimol som si že sa až po špičky nohami naťahuje na brzdy. Mĺkvo smeroval veľkého vtáka na dráhu. Zastavil na okraji. Motory bežali v priadku, dostali sme povolenie k vzletu a už aj sme vyrazili. Plný výkon, klapky na 40 stupňov, naberali sme rýchlosť na dráhe. Ak nevie lietať, toto je veľmi nevhodná cesta ako to zistiť. “Zasunúť podvozok, klapky 20 stupňov, plyn a vrtule do nastavenia pre stúpanie. Klapky zasunúť!” No, malý chlapík dostal stroj zo zeme!

....

“Príďte v nedeľu, “pevnosti” tu budú!” Veru, toto sme už predtým počuli, avšak opäť sme prišli. Nechceli sme zmeškať cestu domov. Ján Surovec už bol na letisku a každému želal šťastnú cestu domov. Robili sme si z neho a z neúspešných pokusov v minulosti žarty. Veľmi sa hneval, a sľuboval, že tento krát určite priletia. Zrazu bolo počuť vysoký zvuk motorov stíhačiek P-51. Letka stíhačiek P-51 Mustang so stále podvesenými prídavnými nádržami pod krídlami preletela nad letiskom.

Oh Bože, Bože, toto vyzeralo dobre! Príliš dobre na to, aby to bola pravda. Avšak niekoľko okamihov neskôr sme rozpoznali nízke hučanie motorov Curtis-Wright 1820 a Norton Skinner a ja sme začali šalieť. Šesť veľkých “vtákov”, nesúcich starú dobrú bielu hviezdu na modrom podklade, preletelo ponad pohorie so spustenými motormi a vytiahnutými klapkami.

 

Dali sme Surovcovi všetky naše peniaze, okrem niekoľkých, ktoré sme si ponechali ako suvenír. Niektorí mu dali náramkové hodinky a dali sme si zbohom. “Pevnosti” zarolovali na stojánku a dvere sa otvorili. Posádky vyložili materiál v rekordnom čase a my sme naložili svoje zadky na paluby. Snažili sme sa prehovoriť Surovca, aby šiel s nami, avšak odmietol. Aspoň šiel na palubu si prezrieť bombardér.

Tesne pred tým ako sa ukázali P-51, na letisku pristál Fiesler Storch v slovenskom markingu a vyložil vojaka v slovenskej uniforme. Nikto mu nevenoval pozornosť až pokiaľ neprišiel poblíž, a uvidel ma držať škatuľku cigariet Camel núkajúc Skinnerovi. Zastavil sa a povedal, “To sú Camelky! Môj Bože, vy ste Američania?” Boli sme. Jeho meno bolo Muller a bol zostrelený asi pred mesiacom. Bol zo Savannah, GA.

“Pevnosti” začali štartovaciu procedúru, a ihneď po vzlete, keď posádky dokončili povinné úkony nás zasypali otázkami, čokoládou, cigaretami a “C” dávkami. Boli to dobrovoľníci a nevedeli kam letia a aká je ich úloha.

Bol to veľmi príjemný let ponad Juhoslovanské pohoria zatiaľ čo P-51 na nás dávali pozor. Let bol bez incidentov a pred zotmením sme pristáli v Bari.

S/Sgt. James J. Daugherty

Na stránke obce Vrchteplá sa dá nájsť zaujímavý zápis z obecnej kroniky:

"Trestná jednotka Einsatzkommanda 13 z oporného bodu v Považskej Bystrici uskutočnila po 20. októbri 1944 spolu s asistenčnou jednotkou Maier z roty Winter niekoľko protipartizánskych výprav do obcí Ružiná, Beluša, Maríková - no bez väčšieho úspechu.

Vynahradila si to však 3. decembra 1944, keď esesáci z tohto považskobystrického komanda s jednotkou Klocker zajali v Hornej Maríkovej 8 príslušníkov amerických leteckých síl."

Tých  osem letcov, ktorých zajali Nemci (jedného zajali slovenskí žandári) patrilo k posádke pilota 1st Lt. W.M. Lee, ktorého bombardér B-24 42-78636 od 744.BS / 456.BG bol zostrelený 2.12.1944.

V posádke na pozícii predného strelca letel ...

S/Sgt. James J. Daugherty

ASN #33702343

Narodil sa 20. júna 1917. Bol najstarším z 9 súrodencov.

Do armády vstúpil 20.9.1943 v Pittsburgu, Pennsylvania.

Na svoju poslednú misiu si spomínal:

"Vzlietli sme do krásneho slnečného dňa s dátumom 2. december 1944. Ako sme sa snažili zaujať miesto vo formácii skupiny, modlil som sa aby všetko  prebehlo bez problémov. Posádka mala dobrú náladu. Ako sme sa blížili k cieľu, ktorým bola rafinéria Odertal, začali sa na oblohe objavovať obláčiky explózií granátov Flaku. Zľakol som sa a začal som sa modliť ešte viac.   Ako som sa modlil, začul som ako šrapnely narazili na trup bombardéru. Jeden z motorov bol zasiahnutý avšak takmer okamžite sa o neho piloti postarali. Pozrel som sa z mojej streleckej veže na chladič motora č.1 a videl veľkú dieru. Odrazu ma niekto potľapkal po pleci. Bol to navigátor Zigmund Harkiewicz (najpravdepodobnejšie, pozn. PK) alebo bombometčík Warninger, a povedal mi aby som vypadol. Vyšiel som, no zbadal som oheň a vrátil som sa dnu. O chvíľu ma opäť Zigmund zavolal, aby som šiel von. Povedal mi, aby som si odpojil prívod kyslíkovej masky, no keďže som nevedel čo mám robiť, opäť som ho pripol. Povedali nám, aby sme odľahčili stroj. Tak sme začali.   Keď som pomohol odľahčiť stroj v prednej časti, prešiel som dozadu, avšak akurát tiež končili s odľahčovaním. Práve sme vytiahli  spodnú streleckú vežu, keď prišiel palubný mechanik a povedal, že budeme musieť vyskočiť. Vzal som svoj padák a pripol si ho. Prešiel som k bombovnici. Takmer všetci už boli preč. Pilot sa práve pripravoval k výskoku. Keď vyskočil, nasledoval som ho. Obzrel som sa počas pádu späť, a videl vyskočiť ešte tri osoby zo zadnej časti stroja. Keď som vyskočil, pamätám sa, že som počítal do troch a potom potiahol za tiahlo otvárania padáku. Potom som až zbadal, že budem klesať cez oblačnosť, ktorá sa rozprestierala podo mnou. Po prepadnutí mrakmi som zbadal zem. Inštinktívne som prekrížil nohy, no pred dopadom som sa zachytil o vrcholec stromu. Udrel som si nohy." Odrezal som sa z popruhov a vyzul si ťažké letecké topánky. Vtedy prišiel Harkiewicz a zároveň s ním aj Nemeckí vojaci, ktorí nás zajali."

Letci putovali cez Bratislavu do zajateckého tábora. Daugherty skončil v Stalag Luft IV. Tam si viedol osobný denník, z ktorého sú aj nasledujúce kresby.

Po vojne sa vrátil do USA , kde pracoval v oceliarni až do dôchodku, do ktorého odišiel vo veku 62 rokov.Zomrel 16. marca 1982.

Posledná misia "R-Baby"

Dňa 7. júla 1944 zaútočila 454. bombardovacia skupina počas svojej misie č. 75 na rafinériu Odertal. Tridsaťosem bombardérov Consolidated B-24 Liberator vzlietlo o 06:30 hod. Štyri z nich sa museli predčasne vrátiť. Dva z dôvodu poruchy palivového systému, jeden z dôvodu úniku paliva a štvrtý pre poruchu generátorov. Dva z týchto strojov omylom zhodili 20 kusov 500 lb bômb nad Jadranom.

Cesta zvyšných posádok k cieľu viedla ponad ostrov Cazziol (Sušac), Csallokos-aranyos (Zlatná na Ostrove), Sternberg (Šternberk), Neustadt (Prudnik) až k I.P. ktorým bol Oberglogau (Opolskie). Od primárneho cieľa sa odklonili na Zebrzydowice a späť na Zlatnú na Ostrove a rovno do Talianska.

Dvanásť strojov zhodilo 120 kusov 500 lb bômb (30 ton) na primárny cieľ o 11:30 hod. z výšky 22 000 stôp. Zvyšných dvadsať strojov zhodilo 195 kusov 500 lb bômb (48,75 ton) na príležitostný cieľ, ktorým bola zbrojovka v Dubnici nad Váhom a to z dôvodu poruchy zameriavača nad primárnym cieľom. Sekundárny cieľ nebol napadnutý, nakoľko skupina sa nechcela oddeliť od formácie Wingu. (Viac o nálete na Dubnicu nájdete v tomto odkaze)

Dvadsaťosem bombardérov pristálo na základni o 14:32 hod., a ďalšie tri pristáli na ostrove Vis. Dva bombardéry boli posledný krát videné nad cieľom a dva bombardéry boli zostrelené Flakom a nepriateľskými stíhačmi. Medzi stratenými strojmi boli B-24 42-52173 "R-Baby", pilot Wilson; B-24 42-95380, pilot Dubas a B-24 42-99758, pilot Johnson. Štyri ďalšie stroje boli poškodené Flakom a jeden bombardér bol poškodený stíhačmi. Šesťdesiat jedna letcov bolo pohrešovaných a dvaja sa vrátili na základňu vážne zranení.

Z kompilátu výpovedí letcov posádok bombardérov sa dá zostrojiť mozaika posledných okamihov zostrelených strojov. Tri jednomotorové nepriateľské stíhačky boli videné v diaľke nad Odertalom. Na poludnie zaútočila v oblasti príležitostného cieľa skupina 10-12 Me 109 a Fw 190 zo zadnej polosféry na formáciu 454. bombardovacej skupiny. Štyri z nich uskutočnili štyri po sebe nasledujúce útoky a dva z nich boli zostrelené. V tom čase sa k skupine útočníkov pridali dva Me 410 od ZG 76. Útočníci s sústredili na boxy B a C, a špeciálne sa zameriavali na oneskorencov a odpadlíkov. Agresívne útoky pokračovali až po jazero Balaton do 12:35 hod. Útočníci prilietali v skupinkách tvorených dvoma až piatimi lietadlami, útočiac z pozícií 2, 3, 6 a 9 hodín a všetkých výšok. Fw 190 boli tmavo kamuflované, Me 109 mali biele vrtuľové kužele, žlté (pravdepodobne JG 302(?) alebo JGr.Ost) a zelené pásy (JG 27) a namodralú kamufláž trupu.

Z nemeckých archívov je známy nasledovný postup nasadenia Luftwaffe proti bombardérom 15. USAAF dňa 7.7.1944.

- 09:13 hod. bombardéry sa nachádzajú na hraniciach južného Maďarska.

- 08:28 hod. štartuje osem Bf 109 od II./ JG 27 z letiska Moosbierbaum

- 08:32 hod.  štartuje dvadsať sedem Bf 109 od I./ JG 302 z letiska Goetzendorf

- 08:37 hod. štartuje z letiska Malacky 18 Me 410 od I./ ZG 76.

- 09:35 hod. zvádzajú piloti I./ JG 302 boj s nepriateľom nad Gyorom.

- 09:55 hod. Piloti II./ JG 27 a I./ ZG 76 sa stretávajú nad Bratislavou vo výške 7000 metrov a v oblasti južného slovenska zvádzajú boj s asi 150 bombardérmi B-17.

- 10:10 hod. súboj II./JG 27 s asi 200 Liberatormi vo výške 7000 m v oblasti Přerova

- 10:10 hod. štartujú 3 Ju 88 zo základne Brieg. Jednalo sa o navádzacie stroje od 4.(Erg.)/NJG 7.

- 10:25 hod. štartuje jedenásť FW 190 od JGr.Ost zo základne Liegnitz

- 10:27 hod. štartuje z letiska Wiedengut 24 Bf 109 JGr.Ost.

- 11:10 hod. sa všetky tri jednotky zo severu sa spájajú v 7000 metroch a zvádzajú v oblasti Západne od Osvienčimu boj s asi 400 nepriateľskými bombardérmi B-17 a B-24 letiacimi na juh. Útoky trvajú až do 11:50 až 12:00 hod. do oblasti južne od Trenčína.
O ich akcii sme už informovali prostredníctvom spomienok N. Hanniga. (odkaz na príspevok)

- 11:35 hod. štartuje štvorica Bf 109 od II./ JG 27 po druhý krát.

- 12:09 hod. štartuje po druhý krát 12 Bf 109 od I./ JG 302 a zvádzajú boj s asi 50 B-24 a ich stíhacou ochranou tvorenou P-51 v 12:18 hod. západne od Veszprému.

Časť posádky "R-Baby". Zľava Yezdich, Hede, Fraser, Fleharty, Rasor a Rienerth.

Čo sa týka detailov útoku na stroj por. Wilsona prezývaný "R-Baby", nechajme hovoriť spodného strelca bombardéru S/Sgt. Charles W. Benner Jr., ktorá bola zaznamenaná po jeho návrate na základňu dňa 8.10.1944, deň po evakuácii z letiska Tri Duby:

"Leteli sme v úzkej formácii po odhodení bômb na pozícii č.7. Stroj pred nami na pozícii č.4 stratil jede motor v dôsledku Flaku, vypadol z formácie a začal mierne klesať. Náš pilot ho nasledoval a vtedy sme prišli o motor č.4. Nemohli sme stúpať a zaradiť sa do formácie. Vtedy na nás zaútočil Fw 190 z pozície 1 hodina, preletel pod bombardérom a klesal dolu. Nevidel som ho strmhlavý let vybrať. O tri minúty neskôr zaútočili Me 109 z pozície 6 hodín. Bolo ich asi desať. Útočili v dvojiciach a po útoku uhýbali jeden naľavo a druhý napravo od formácie. Útoky trvali asi 35 minút. Zostrelili sme štyri z nich. Zadný strelec Archie LaFond a ja sme nárokovali po jednom zostrelenom messerschmitte. Dva Me 109 si rozdelili zadný, bočný a spodný strelec. George Fernandez v hornej streleckej veži a predný strelec Robert Fleharty si rozdelili nárok na zničenie Fw 190.

Náš stroj smeroval k horám. Mali sme mnoho zásahov a dier v trupe a niekoľko letcov bolo ranených. Zadný, spodný strelec a jeden z bočných strelcov boli bez munície. Pilot vysunul podvozok a útoky ustali. Keďže nás však veľmi spomaľoval, po chvíli ho opäť zatiahol a útoky opäť začali. Únikový východ sa zasekol. Pilot opäť vysunul podvozok a letci vyskákali na padákoch. Tri z Me 109 nasledovali líniu padákov, evidentne počítali koľko letcov vyskočilo. Rádio operátor Robert E. Hede mal vážne poranenú ruku a rameno, avšak podarilo sa mu vyskočiť cez bočné strelisko. Pilot a druhý pilot boli ľahko ranený jednou explóziou Flaku ešte nad cieľom."

B-24H-10-CF  42-52173 R-Baby  454.BG. Na zadnej časti trupu chýba zatiaľ neznáme tzv. Battle number, ktoré pre 736.BS boli v rozsahu 1-24.

Doplňujúce informácie o posádke nájdete na našej stránke.

Pramene:

BAMA Freiburg

Confining report 454.BG 7.7.1944

Evadee statement

MACR

2nd Lt. Harvey R. Warninger

ASN #O-775696

Letecký kadet Harvey Warninger v roku 1943

Narodil sa dňa 15. februára 1918 ako prvý syn Harvey Fred a Inez (Hansen) Warningerovcov v Yakime, Washington. 

Rok 1920, Harvey so svojou matkou Inez

Neskôr sa narodil aj jeho brat Bruce a sestra Carol (Kemper). Vyrastal v Yakime a cez leto ako malý chlapec pomáhal otcovi vo firme Cascade Bottling Company. V roku 1937 ukončil úspešne Yakima High. 

Do armády sa prihlásil dňa 27.9.1942 v Seattle, Washington. Narukoval s číslom #19147672.

Počas dovolenky, ktorú dostal za účelom participácie na otcovom pohrebe v roku 1944 sa stretol so svojou budúcou ženou Lois, s ktorou sa oženil dňa 27.7.1944.

Svadobná fotografia

O desať dní neskôr dostal rozkaz k transportu za more do Talianska. Bol zaradený k 456. bombardovacej skupine a jej 744. squadrone so základňou na letisku Stornara. Lietal na pozícii bombometčíka. Na jeho 15tej bojovej misii bol dňa 2. decembra 1944 zostrelený nad Slovenskom. B-24J-1-NT 42-78636 bol nad obcou Lúky opustený posádkou. Až na jedného, S/Sgt. James G. Georgeskiho, ktorý vypadol z popruhov padáku, sa všetci dostali v poriadku na zem a boli v priebehu dvoch dní zajatí. Tak sa aj Harvey stal sa zajatcom v Stalag Luft 1 pri meste Barth.

Po vojne sa plne venoval rodine. Narodila sa im dcéra a potom dvaja chlapci. Mal veľmi rád golf, rybačku a cestovanie so svojou ženou. Spolu boli členmi Elks Golf and Country klubu. Vo veku 75 rokov dosiahol hole in one.

Dožil sa úctihodného veku. Harvey R. Warninger zomrel v pokoji v kruhu rodiny dňa 16. marca 2011 v Yakime.

Albert William VanOostrom

ASN #38538003

Narodil sa 10. februára 1925 holandským emigrantom Johnovi a Johanne Pleiter VanOostrom. Takmer celý život prežil v U.S.A. v meste Nederland, Texas, kde aj v roku 1942 ukončil NHS (Nederland High School). Vstúpil do armády a pridal sa k letectvu. Po výcviku bol zaradený k 483. bombardovacej skupine a jej 817. squadrone so sídlom v meste Foggia v Taliansku. Jeho funkcia na palube bola palubný mechanik a horný strelec.

Dňa 13.9.1944 počas jeho 36tej bojovej akcie bol bombardér B-17G-50-DL 44-6412 s pilotom 2nd Lt. Everette J. Robsonom zostrelený a Albert sa stal zajatcom na dlhých sedem a pol mesiaca. 

Po návrate z Európy pracoval ako tesár s jeho bratom a otcom. Neskôr pracoval pre  Pure Oil Refinery v rodnom meste Nederland.  Pure Oil sa stali Union Oil, a Albert išiel do dôchodku po 33 rokoch práce operátora v roku 198.

Po návrate zo zajatia sa taktiež zoznámil s mladou slečnou menom Genevieve Montroy z mesta Jennings, Louisiana. Vzali sa v roku 1946. Spolu mali tri dcéry - Carolyn (1947), Shirley (1952) a Mary Kay (1957).

Albert William VanOostrom zomrel vo veku 85 rokov v meste  Port Arthur dňa 24. apríla, 2010 po dlhoročnej parkinsonovej chorobe. 

 

T/Sgt. Albert F. Carlock

ASN #39455785

Narodil sa v roku 1921 vo Washingtone ako syn Moses Franklin Carlocka a Nora Donohue. Mal ešte štyri mladšie sestry.

Do armády vstúpil 22.9.1942 v Spokane, WA.

Absolvoval výcvik rádiooperátora a strelca.

Od 11.4.1944 bol priradený k posádke #59-0 patriacej 461.BG, 766. squadrone s číslom #39455785

Zomrel počas bojovej akcie nad Slovenskom dňa 26.6.1944.

Je pochovaný na cinrtoríne v  St. Avold vo Francúzsku ( Plot K, Row 37, Grave 20)

Sgt. Jake Shaheen Jr.

ASN# 18138483

Narodil sa 25. februára 1921 v Lake Charles, Louisianna.

Pochádzal z emigrantskej rodiny. Jeho rodičia otec Jake Sr. a matka Effie pricestovali do USA z mesta Bzedine v Libanone v roku 1897. Jake bol najmladším z desiatich detí. Školu ukončil Jake v roku 1940. Potom chvíľu navštevoval McNeese Junior College v  Lake Charles pokým nenarukoval. Do armády vstúpil dňa 19.6.1942 v Lake Charles, Louisianna. V roku 1943 dostal krídelká strelca. Po výcviku bol zaradený k 455.BG a jej 743. squadrone operujúcej z Talianskej základne San Giovanni.

Počas vojny musel dva krát skákať. Prvý krát sa to však stalo nad priateľským územím a bezpečne sa vrátil na základňu.

Jake Shaheen fotografovaný so svojou matkou Effiou a otcom Jakeom Sr. po ukončení výcviku za palubného strelca.

O prvom zoskoku na padáku nevieme bližšie podrobnosti, avšak o druhom už hej. Stalo sa tak 13.9.1944, kedy 455. bombardovacia skupina mala za cieľ bombardovať rafinériu Odertal. Jake bol členom posádky 2nd Lt.Edwarda J. Botteena Jr., ktorá letela na bombardéri B-24H-10-FO 42-52283 "Pithonu Censored". Po strate motora č.3 odľahčili bombardér aby zotrvali vo formácii. Nad cieľom sa však pokazil aj motor č.1 a stroj začal klesať. Posádka vyskočila z "umierajúceho" bombardéru v okolí obce Sobotište a Podbranč. Medzi nimi aj Jake. Za pomoci miestnych obyvateľov sa však podarilo letcov presunúť do centra SNP do Banskej Bystrice, kde dorazili 18.9.1944. Dňa 7.10.1944 bol Jake spolu s ďalšími US letcami evakuovaný na palube B-17tok do Talianska.

Zo služby bol vyradený v roku 1945. Za službu v letectve dostal Air Medal.

Po vojne úspešne podnikal so svojim bratmi v rodinnom obchode. Ich firma bola jednou z najväčších v juhovýchodnej Louisiane. 

Jake sa oženil s Joyce Burnettovou a mali spolu  syna Jacka a dcéru Debbie.

Jake zomrel na srdcovú slabosť v máji 1968 vo veku 47 rokov.Pochovaný je na cintoríne v Consolata Cemetery, Lake Charles, LA.

Sgt. John W. Parsons

ASN# 35235280

Narodil sa 20. apríla 1924

Sgt. John W. Parsons pred odchodom za more.

Po rokoch Bill Parsons z 97.BG spomínal na udalosti z 27.8.1944, kedy bol jeho bombardér B-17G-60-BO 42-102944 zostrelený nasledovne:  

"Keď som opustil palubu bombardéru a krátko potom, ako som otvoril padák, Al Karman preletel okolo mňa dosť blízko, avšak jeho padák sa stále neotváral. Ako som sa neskôr dozvedel, ani sa neotvoril a Al zomrel. Nevial príliš silný vietor, ale aj tak ma smerovalo chrbtom napred k lesu, kde som nakoniec aj pristál. Lietadlo bolo pod kontrolou automatického pilota a letelo takmer vodorovne, akoby nebolo opustené. 

Pilot Wilson mi neskôr povedal, že padal voľným pádom do nižšej výšky, on to odhadol na 1000 stôp, pokým neotvoril padák. 

Všetko, čo si pamätám z tých okamihov je, že som dosadol pri nejakej farme, zahrabal môj padák a uvidel bombometčíka Bowersa, ako ide ku mne dolu svahom. Bola to veľmi hornatá oblasť. Nemeckí vojaci šli v tom istom momente hore kopcom smerom ku nám a takmer okamžite po doskoku nás zajali. Nemám žiadne tušenia o názve obce alebo mesta, kam nás zobrali po zajatí."

John W. Parsons zomrel 15. marca 1993 v Baltimore, MD.

Blechhammer - Juh (Kedzierzyn)

Koordináty: 50°18′N 18°15′E / 50.3°N 18.25°E / 50.3; 18.25

V roku 1940 začali práce na budovaní IG Farbenindustrie AG Heydebreck (Blechhammer-Juh). 

Blechhammer-Juh, menšia sestra severnej rafinérie, vzdialená len 6 kilometrov, mala zabezpečiť svojou ročnou produkciou 80 000 ton olejov pre nemeckú vojnovú mašinériu.

Južná rafinéria fungovala už od leta 1943 a mesačne chrlila 2500 ton olejov, čo predstavovalo 21,5 % celej Nemeckej produkcie.  Rozprestierala sa na ploche 17700 x 4000 stôp (1160 akrov). Proces priamej hydrogenácie uhlia Bergiusovou metódou sa po prvý krát spustil v druhej polovici roku 1943. Rafinéria mala vlastnú elektráreň a skladovacie kapacity pre 41000 metrických ton produktov uchovávaných v štyroch skupinách nádrží. 

Odhadovaná kapacita bola 300000  metrických ton produktov za rok.  

Pätnásta letecká armáda USA uskutočnila na Južnú rafinériu spolu šestnásť náletov (7.7.1944, 7.8.1944, 22.8.1944, 27.8.1944, 13.9.1944, 13.10.1944, 17.10.1944, 13.11.1944, 17.11.1944, 20.11.1944, 2.12.1944, 12.12.1944, 17.12.1944, 18.12.1944, 19.12.1944 a 26.12.1944), počas ktorých zhodilo na rafinériu 1978 bombardérov spolu 4567,50 ton bômb.

Bomby smerujúce na Severnú rafinériu. Pekne však vidieť Južnú sestru v pravej časti snímky.

Schematický nákres oboch rafinérií s názvom Blechhammer. Jasne je vidieť spojovací kanál medzi oboma komplexmi a aj železničné prepojenie.

Záhada motorového štítku (2) - rozuzlenie

V piatok 13.10.1944 bol cieľom bombardérov 451. bombardovacej skupiny Ostereichische Motor Werke pri Viedni. Počas náletu stratila 451. skupina až sedem bombardérov. B-24 42-78647 od 724. squadrony sa zrútil s posádkou Kenneth R. Elliota severne od mesta Bács v Maďarsku. 725. squadrona stratila dva bombardéry. B-24 42-51764 (pilot R. Baker) sa zrútil pri Viedni a B-24 44-41060 (pilot Ashley D. Smith) dopadol pri meste Šopron v Maďarsku. Jednu stratu utrpela 726. BS, keď jej bombardér B-24 42-51587 (pilot Ibar M. Spellacy) dopadol po zásahoch Flaku pri rakúskom Blumau. Najviac postihnutou bola 727. bombardovacia squadrona. Stratila tri stroje. B-24 44-41152 s posádkou pilota James M. Moyeho dopadla v rakúskom Andau, alebo Maďarskom Sandau/Budapešť. Nad Juhosláviou opustili sily B-24 42-95509 pilota James H. Rowseyho.

Bombardéry 451.BG počas bojovej akcie.

Počas odletu z cieľovej oblasti bol Flakom zasiahnutý vedúci stroj letky, B-24J 44-41056 prezývaný "42-KAY". Bol to tretí stratený stroj patriaci 727. squadrone. Jeho posádku tvorili:

1st Lt. Homer T. Brewer (POW) - pilot

2nd Lt. Benjamin E. Weeks, III (POW) - druhý pilot

1st Lt. Harold C. Henschel (POW) - navigátor

1st Lt. Thomas G. Brennan (POW) - bombometčík

S/Sgt. James P. Rozar (POW) - horný strelec

S/Sgt. Eugene S. Monaco (POW) - spodný strelec

S/Sgt. Stanley F. Kopiasz (POW) - pravý bočný strelec

S/Sgt. Joseph J. Pasda (POW) - ľavý bočný strelec

S/Sgt. Victor D. Klopfenstein (POW) - zadný strelec

S/Sgt. Frank M. Brooks (POW) - predný strelec

S/Sgt. Clarence W. Longbrake (POW) - fotograf

Tablo jednotlivých členov posádky H. Brewera.

Zásah Flaku spôsobil vážne škody, a posádka preto dostala okamžite príkaz na opustenie paluby. Sám pilot Homer Brewer po rokoch spomínal:  "Nelietali sme veľa v posledných týždňoch, mnoho misií bolo zrušených z dôvodu zlého počasia. Dňa 13.10.1944 som bol určený letieť na čele letky siedmych lietadiel. Bola to moja 15-ta bojová akcia. Takmer okamžite po odhodení bômb dostal náš Liberator zásah do motoru č.4. Museli sme skákať na padákoch. Dopadli sme na veľkom priestore vzdialene od seba. Zajali ma takmer okamžite. Cez miestnu celu, leteckú základňu Luftwaffe (asi Parndorf, pozn. PK) a výsluchové stredisko do zajateckého tábora pri Sagane."

Takmer okamžite po dopade všetkých zajali ozbrojené zložky. Dôstojníci putovali po výsluchu vo Wetzlare do tábota Stalag Luft III, a muži z posádky boli odvezení do Stalag Luft IV.

Miesto dopadu opusteného bombardéru sa nachádza na poli Janíkov dvor pri Petržalke (vtedy Engerau v Rakúsku). Identifikácia sa podarila kombináciou už spomenutej pátracej akcie po identite bombaréru, ktorému patril výrobný motorový štítok s neúplným číslom. Avšak pre tento stroj MACR uvádza dopad v Andau, čo je dosť ďaleko od Petržalky. Nič teda nebolo isté. Potvrdenie sa objavilo náhodou v dokumentoch americkej exhumačnej komisie, ktorá si dopad stroja spájala s letcom exhumovaným v Petržalke. Jasne sa v správe uvádza, že chvostová časť bombardéru s označením 451.BG so serialom 441056 a červeným číslom 17 na žltom podklade sa v blízkosti Petržalskej stanice nachádzala ešte v roku 1947. 

Záhada motorového štítku, časť prvá.

Liberator "Pithonu Censored"

K prípadu havárie bombardéru B-24H-10-FO 42-52283 a posádky pilota Edwarda Botteena sa objavilo hneď niekoľko doplňujúcich faktov a fotografických dôkazov.
Takže poďme od začiatku. Stroj sériového čísla 42-52283 bol tisíci Liberator vyrobený v továrni Ford vo Willow Run. Bol vyrobený, respektíve skompletovaný a zalietaný dňa 3. novembra 1943, ako dokazuje nápis na fotografii vyhotovenej pri tejto príležitosti.

Stroj bol pridelený k operačnej jednotke, a tou bola 455. bombardovacia skupina so sídlom v Taliansku. U 455.BG dostal bombardér označenie „biela 66“, čo čiastočne dokazuje detailná analýza fotografie z havárie, kde je jasne vidieť číslica 6 a pred ňou torzo ďalšieho čísla 6. Sedí to s rozsahom čísiel ktoré prideľovala svojim strojom 743.BS (60-80 až 90) [po pravde, za upozornenie na tento fakt ďakujeme G. Horvathovi].

Na známej fotografii z miesta havárie je jasne viditeľný diamant, ktorý by mal byť v bielej farbe. Znamenal príslušnosť k 304. Wingu 15. leteckej armády. Taktiež je zrejmé, že stroj nemal namontované odmrazovacie gumové pláty zo smerovky, alebo boli vo farbe Olive Drab.

Objavili sme aj dve fotografie z archívov 455.BG, ktoré podľa žltého čísla na nose „283“ a informácií autorov fotografie dokazujú, že bombardér 42-52283 niesol prezývku (nose art) „Pithonu Censored“ tak, ako je to vidno na dvoch priložených fotografiách. Význam by sa mohol vysvetliť nasledovne: Pithonu je fonetický zápis anglických slow "piss on you" [v slušnom preklade niečo ako kašlem na teba, doslovne alebo expresívne "šťať na teba"] je preškrtnuté a nápis Censored je jasná cenzúra tohto výrazu.
Spolu s týmto nápisom bola predná časť bombardéru ozdobená aj znakmi 69 bômb, ktoré označujú počet absolvovaných úspešných misií stroja.

A takto pravdepodobne stroj vyzeral pred dopadom na zem. Pozícia sériového čísla je odvodená z ďalších fotografií strojov tej istej série, sfarbenia. Biely pás na smerovke bol jedným z používaných označení 743. squadrony a podla nás je badateľný na fotografii smerovky vyhotovenej po havárii.

S/Sgt. Stewart M. Holloway

ASN #39207014

Narodil sa v 2. mája 1918 v Seattli, Washington.

Letecký výcvik absolvoval na nasledovných základniach a obdobiach:

Recruit Center, Fort Lewis, Washington: 26.4.1943 - 1.5.1843

Fresno, California: 3.5.1943 - 24.6.1943

Lowry Field, Colorado: 26.6.1943 - 22.9.1943

Salt Lake City, Utah: 25.9.1943 - 5.10.1943

Wendover Field, Utah: 5.10.1943 - 8.12.1943

Gowen Field, Boise, Idaho: 9.12.1943 - 5.3.1944

Topka, Kansas: 7.3.1944 - 19.3.1944

Odoslaný za more k 32. squadrone, 301. bombardovacej skupine dňa 21.3.1944.

Dňa 19.6.1944 mu bola udelená Air Medal a jeden Oak Leave Cluster. Dňa 11.9.1944 dostal druhý Oak Leave Cluster.

Bol členom posádky B-17 44-6353, ktorá sa nevrátila z náletu na rafinériu Lobau, Viedeň dňa 10. septembra 1944. Takmer okamžite po odhodení bômb bol bombardér zasiahnutý Flakom, padol do vývrtky a explodoval vo vzduchu. Štyria letci sa stihli zachrániť výskokom na padákoch, a šiesti zahynuli na palube. 

Sgt. Robert C. Shaughnessy (16114993):

"Letel som ako spodný strelec v lietadle 44-6347, letiac na pozícii 2-3, zatiaľ čo 44-6353 letel na pozícii 1-3. Tesne pred príletom nad cieľ náš stroj zaznamenal problémy s motorom a museli sme sa vzdialiť od formácie asi o 1000 yardov, čo nám poskytlo pohľad na vedúcu squadronu. Hneď po odhodení bômb č. 353 začalo širokú zatáčku a vzďaľovalo sa od formácie. Bombardér vyzeral byť pod kontrolou. Vtedy sme videli tri padáky, a hneď na to lietadlo začalo padať dolu. Po páde o 2000 stôp zrazu explodovalo a roztrhlo sa na niekoľko kusov. Žiadne ďalšie padáky som nevidel. Stalo sa tak asi nad východným okrajom Viedne."

Po vojne za Americká komisia vrátila na miesto a v dvoch hroboch na centrálnom cintoríne vo  Viedni našla pozostatky letcov z posádky. Pod číslom X-6914 vyzdvihli ostatky sprvoti identifikované ako 2nd Lt. Raymond Clamage zo 484.BG, avšak neskôr identifikované ako Holloway.

Pochovaný je od 22.5.1951 na cintoríne v St. Avold, Plot III, Rada 8, Hrob 91.

Spolu s Holowayim boli na cintoríne vo Viedni identifikované aj ďalšie pozostatky letcov z jeho posádky. Dvaja letci boli nájdení v Dunaji. To dokazuje, že bombardér dopadol predsa len na území Rakúska a telo pilota Gail Stubbsa bolo do obce Kližská Nemá, kde bolo exhumované, naplavené po Dunaji.