Opisujem priebeh bitky letcov z pohľadu našej Moravskolieskovskej doliny, ako sme ho prežívali v osade Plevovec, dňa 29.8.1944. Každoročne koncom augusta sa mi vracajú spomienky na vojnu. Bol to deň, keď slnko presvecovalo cez vrstevnaté i kupovité mraky. Na našej kopanickej Doline ešte nebolo vymlátené obilie, vonku stoh, stodola úplne plná. Stodola ako mnohé iné krytá slamenými doškami. Bolo predpoludnie a sledovali sme mohutné dunenie letových formácií lietadiel, ktoré smerovali ponad nás kdesi na sever. Už niekde v diaľke bolo počuť detonácie bombardovania, keď sa nad Javorinou objavil v menšej výške letiaci zväz desiatich pevností. Pri pohľade od nášho domu smerom na Novú Horu, keď sa začal vzdušný súboj. Všimli sme si, že vo vel'kej výške nad týmto zväzom sa mihajú drobné lesklé body. To ich napadli stíhači. Bolo počuť ako štekajú guľomety i detonácie leteckých kanónov. Bol to smutný pohl'ad, ako sa obaľovali mohutné stroje do kúdolov dymu a plameňov. Pod nimi sa už začali otvárať kupole padákov, i na letcov na padákoch útočili stíhači. Muži, ktorí už boli vyslúženými vojakmi hlasno komentovali surovosť, ktorá je i vo vojne protiprávna. Až po súbojoch, keď pevnosti padali k zemi v plameňoch, prišli im na pomoc stíhači, ktorý ich mali doprevádzať. Ako deti sme mohli vidieť letecký súboj úplne zblízka. Americký stíhač útočil na nemeckého, ktorý sa snažil nízkym letom kryt do údolí. Dlhé dávky z leteckých guľometov, ktoré boli dobre viditeľné vďaka zápalným strelám, kropili našu Dolinu. Moja stará mama, vel'mi preľaknutá, lamentovala a prosila Boha, aby to nespadlo na našu osadu. Veď by to prežil málokto a zhorelo by všetko do tla hovorila. Nie, nespadlo do našej Doliny žiadne lietadlo, ale vtedy ešte nikto z nás netušil, že i my v našej rodine budeme účastný tejto surovej hry, v ktorej sa môže tragédia rozvinúť do nepredvídaných rozmerov.
Dnes už neviem určiť, kol'ko dní ubehlo od času súboja po naše trápenie. Otec choval viacej hovädzieho dobytka, kone, ošípané a hydinu. Bolo doma vel'a práce a ľudí na ňu málo, dni sa krátili, takže sa pracovalo dlho do noci. Elektrický prúd u nás nebol. Pri kŕmení dobytka večer sme chodili otcovi do stodoly svietit petrolejovým lampášom, bola ďalej od domu. Keď ma otec volal svietiť, musel som íst bez odvrávania. Keď sme brali sečku, prvý raz bol rebrík na polešenie /povalu/ na svojom mieste, ale druhý krát už ho tam nebolo vôbec, otec si toho hneď všimol a uvažoval, či niekto nie je na hruškách. Mali sme ju hneď na kraji u hospody, ale tam nenašiel nikoho. Pre šečku sme chodili viackrát a nakoniec sa tam rebrík objavil znova. Až ráno, keď otec sám kŕmil a toto sa opakovalo vyšiel na polešenie sa pozrieť, čo sa vlastne deje. Vtedy sa vyjasnilo, kto rebrík prekladá. Boli tam ešte v leteckých kombinézach dvaja letci, samozrejme americký. Nevedel sa s nimi dohovoriť, a tak čo urobil bolo, že šiel za mamou aby pripravila jedlo, ale nepovedal pre koho. Ona tušila, že niečo nie je v poriadku, lebo bol nesvoj, a tak sa ho radšej na nič nepýtala. Nám ale bolo podozrivé, na čo otec berie konské prikrývky, bývali na návratí, odkiaľ sa brali vždy, keď sa išlo do pol'a. O krátky čas sme okrem starej mamy všetci vedeli, kto býva v stodole. Cez deň sme jedlo do stodoly nosili my deti, aby to nebolo pre susedov podozrivé. Po večeroch pri rezaní šečky sme sa s nimi stretali. Dotial' sme šečku rezali na gepli, pretože pri tom bolo treba viacej ľudí a to už museli pomáhať cudzí to sme si už dovoliť nemôhli, prešli sme na rezanie ručne. Títo mládenci z Ameriky chodili ťahať šečkovicu. Otec sa bál, aby niektorý nestrčil ruku do nej, tak im dal jednému povraz a druhý ťahal za kľuku a mi deti sme mali z toho divadlo. Až raz, keď sa rezala šečka neskoro večer skorej už v noci, otvorili sa vráta a v stodole sa zjavil sused, ktorý bol velitel'om Hlinkovej Gardy v našej obci. Razom sme všetci onemeli, asi okrem nás detí, veď sme tomu vel'mi nerozumeli. Prvý prehovoril sused: "Jano a toto čo tu má byť ? ved keď sa to prezradí, tak nás Nemci všetkých vystrieľajú". Otec mu na to povedal: "I čo ty si nebol vojakom a čo títo chudáci by neboli radšej dom ako sa v tejto slamenej stodole sa schovávať?! Určite majú doma lepšiu ako ja túto!" Ved i môj otec chcel v minulosti odísť do Ameriky.
Po tejto udalosti sa urýchlilo organizovanie odsunu pilotov. Podrobnosti, čo a kto bol zainteresovaný sme sa ako deti nedozvedeli a aj v neskoršej dobe sa o tom otec nerád zmieňoval. Čo viem, bolo dohodnuté, že otec pilotov prevedie cez Vel'kú Javorinu až niekde na Myjavu alebo k Vrbovciam nad Veličkou. Tu mal stretnúť spojku, ktorá ich mala prebrať. Pamätám sa, že už začínali jesenné mrazíky. Tiež bolo dohodnuté so susedom - veliteľom H.G., že v prípade, keby ho z letcami chytili Nemci, my deti máme ujsť k nemu do stodoly, kde sme mali pripravený úkryt. On sa mal potom o nás starať. Máme s touto rodinou spoločný majetok, tak im otec dôveroval. Z letcami otec odišiel večer cez Ligasovú, Klíny cez Javorník a Vel'kú Javorinu. Jeho návrat sa predpokladal na budúci večer. Nestalo sa tak, mama tŕpla čo sa stalo, sused chodil nervózny sa spytovať čo je nové. Až o dva dni sa objavil otec doma. Počas pochodu mu bolo podozrivé, že stále má niekoho na dohl'ad, ako by bol sledovaný. Menil preto trasu pochodu, vyčkával, aby časové etapy neboli súhlasné z dohodnutými. Chcel zmariť prípadné nástrahy. Letcov sa mu podarilo odovzdať spojke, ktorá sa identifikovala heslom a znakom. Všetkému tomu nejak po celý ostatný život otec neveril, kedže o tom čo je u nás vedel i keď pre nás dobrý priateľ a sused predsa len veliteľ H.G.. Zrejme nikdy sa môj otec nedozvedel možno ani ich mená ani ako a kde skončila ich púť. Iba pri zmienke našej nebohej tety sa dohadovali, že v nejakej knihe sa v Amerike písalo o letcoch, čo boli ukrytý v stodole a nosili im jest deti krčmára, to tak vypadalo na nás, keďže bolo v hospode u Želibabku vždy veľmi veselo a stodola bola bližšie hospode, ako nášmu domu. Pred ostatnými susedmi sme sa o tom nezmieňovali nikdy koho sme prechovávali ani vtedy a pre nás by to nebolo dobre ani po vojne v mieri.
Po vojne sme v našej rodine mali viac zlého ako dobrého. Matka po úraze cez vojnu chorľavela a v roku 1953 zomrela. Otca v roku 1949 označili ako kulaka. V roku 1950 ho zavreli do Tábora nútených prác do Hronca u Brezna n. Hronom, po jeho zrušený do Leopoldova a Ilavy. Bol nám viackrát urobený nútený výkup, samozrejme že nám všetko vzali a mi sme nedostali nič. Nám deťom pomáhali kádrové posudky zahatať slušnejšie cesty do života. Ja som zostal pri otcovi doma, aby som ho zaopatril, pretože väzenie nechalo na ňom poriadne stopy, zomrel v roku 1964.
autor: Ján Číčko, Plevovec
Dnes už neviem určiť, kol'ko dní ubehlo od času súboja po naše trápenie. Otec choval viacej hovädzieho dobytka, kone, ošípané a hydinu. Bolo doma vel'a práce a ľudí na ňu málo, dni sa krátili, takže sa pracovalo dlho do noci. Elektrický prúd u nás nebol. Pri kŕmení dobytka večer sme chodili otcovi do stodoly svietit petrolejovým lampášom, bola ďalej od domu. Keď ma otec volal svietiť, musel som íst bez odvrávania. Keď sme brali sečku, prvý raz bol rebrík na polešenie /povalu/ na svojom mieste, ale druhý krát už ho tam nebolo vôbec, otec si toho hneď všimol a uvažoval, či niekto nie je na hruškách. Mali sme ju hneď na kraji u hospody, ale tam nenašiel nikoho. Pre šečku sme chodili viackrát a nakoniec sa tam rebrík objavil znova. Až ráno, keď otec sám kŕmil a toto sa opakovalo vyšiel na polešenie sa pozrieť, čo sa vlastne deje. Vtedy sa vyjasnilo, kto rebrík prekladá. Boli tam ešte v leteckých kombinézach dvaja letci, samozrejme americký. Nevedel sa s nimi dohovoriť, a tak čo urobil bolo, že šiel za mamou aby pripravila jedlo, ale nepovedal pre koho. Ona tušila, že niečo nie je v poriadku, lebo bol nesvoj, a tak sa ho radšej na nič nepýtala. Nám ale bolo podozrivé, na čo otec berie konské prikrývky, bývali na návratí, odkiaľ sa brali vždy, keď sa išlo do pol'a. O krátky čas sme okrem starej mamy všetci vedeli, kto býva v stodole. Cez deň sme jedlo do stodoly nosili my deti, aby to nebolo pre susedov podozrivé. Po večeroch pri rezaní šečky sme sa s nimi stretali. Dotial' sme šečku rezali na gepli, pretože pri tom bolo treba viacej ľudí a to už museli pomáhať cudzí to sme si už dovoliť nemôhli, prešli sme na rezanie ručne. Títo mládenci z Ameriky chodili ťahať šečkovicu. Otec sa bál, aby niektorý nestrčil ruku do nej, tak im dal jednému povraz a druhý ťahal za kľuku a mi deti sme mali z toho divadlo. Až raz, keď sa rezala šečka neskoro večer skorej už v noci, otvorili sa vráta a v stodole sa zjavil sused, ktorý bol velitel'om Hlinkovej Gardy v našej obci. Razom sme všetci onemeli, asi okrem nás detí, veď sme tomu vel'mi nerozumeli. Prvý prehovoril sused: "Jano a toto čo tu má byť ? ved keď sa to prezradí, tak nás Nemci všetkých vystrieľajú". Otec mu na to povedal: "I čo ty si nebol vojakom a čo títo chudáci by neboli radšej dom ako sa v tejto slamenej stodole sa schovávať?! Určite majú doma lepšiu ako ja túto!" Ved i môj otec chcel v minulosti odísť do Ameriky.
Fotografia stodoly, v ktorej sa to všetko odohralo. Tá bola zbúraná v päťdesiatich rokoch. Je to pohlaď zo zadu.
Po tejto udalosti sa urýchlilo organizovanie odsunu pilotov. Podrobnosti, čo a kto bol zainteresovaný sme sa ako deti nedozvedeli a aj v neskoršej dobe sa o tom otec nerád zmieňoval. Čo viem, bolo dohodnuté, že otec pilotov prevedie cez Vel'kú Javorinu až niekde na Myjavu alebo k Vrbovciam nad Veličkou. Tu mal stretnúť spojku, ktorá ich mala prebrať. Pamätám sa, že už začínali jesenné mrazíky. Tiež bolo dohodnuté so susedom - veliteľom H.G., že v prípade, keby ho z letcami chytili Nemci, my deti máme ujsť k nemu do stodoly, kde sme mali pripravený úkryt. On sa mal potom o nás starať. Máme s touto rodinou spoločný majetok, tak im otec dôveroval. Z letcami otec odišiel večer cez Ligasovú, Klíny cez Javorník a Vel'kú Javorinu. Jeho návrat sa predpokladal na budúci večer. Nestalo sa tak, mama tŕpla čo sa stalo, sused chodil nervózny sa spytovať čo je nové. Až o dva dni sa objavil otec doma. Počas pochodu mu bolo podozrivé, že stále má niekoho na dohl'ad, ako by bol sledovaný. Menil preto trasu pochodu, vyčkával, aby časové etapy neboli súhlasné z dohodnutými. Chcel zmariť prípadné nástrahy. Letcov sa mu podarilo odovzdať spojke, ktorá sa identifikovala heslom a znakom. Všetkému tomu nejak po celý ostatný život otec neveril, kedže o tom čo je u nás vedel i keď pre nás dobrý priateľ a sused predsa len veliteľ H.G.. Zrejme nikdy sa môj otec nedozvedel možno ani ich mená ani ako a kde skončila ich púť. Iba pri zmienke našej nebohej tety sa dohadovali, že v nejakej knihe sa v Amerike písalo o letcoch, čo boli ukrytý v stodole a nosili im jest deti krčmára, to tak vypadalo na nás, keďže bolo v hospode u Želibabku vždy veľmi veselo a stodola bola bližšie hospode, ako nášmu domu. Pred ostatnými susedmi sme sa o tom nezmieňovali nikdy koho sme prechovávali ani vtedy a pre nás by to nebolo dobre ani po vojne v mieri.
Po vojne sme v našej rodine mali viac zlého ako dobrého. Matka po úraze cez vojnu chorľavela a v roku 1953 zomrela. Otca v roku 1949 označili ako kulaka. V roku 1950 ho zavreli do Tábora nútených prác do Hronca u Brezna n. Hronom, po jeho zrušený do Leopoldova a Ilavy. Bol nám viackrát urobený nútený výkup, samozrejme že nám všetko vzali a mi sme nedostali nič. Nám deťom pomáhali kádrové posudky zahatať slušnejšie cesty do života. Ja som zostal pri otcovi doma, aby som ho zaopatril, pretože väzenie nechalo na ňom poriadne stopy, zomrel v roku 1964.
autor: Ján Číčko, Plevovec
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára