utorok 23. septembra 2025

Kniha: 2 July 1944

Kniha pojednávajúca o leteckých operáciách nad strednou Európu dňa 2. júla 1944 je písaná v anglickom jazyku a zahŕňa popisy útoku bombardérov 15.USAAF na Budapešť a zároveň aj popis ostatných cieľov tejto leteckej armády a obrannú reakciu Luftwaffe, SVZ a MKHL. 


Kniha je dostupná TU



nedeľa 6. augusta 2023

Kniha: 16 June 1944

Kniha pojednávajúca o leteckých operáciách nad strednou Európu dňa 16. júna 1944 je písaná v anglickom jazyku a zahŕňa nielen popis známeho útoku bombardérov 15.USAAF na bratislavskú rafinériu Apollo ale aj popis ostatných cieľov tejto leteckej armády vrátane rafinérií v Floridsdorfe, Kagrane, Lobau, Schwechate a sklad pohonných hmôt vo Winterhafen, v oblasti Viedne v Rakúsku a obrannú reakciu Luftwaffe, SVZ a MKHL. 



Kniha je dostupná na tejto adrese


Sklady ropných produktov na južnom Slovensku

Vacuum Oil Co. R.T. mala v roku 1944 v lokalitách Kassa (Košice), Léva (Levice) a Komárom (Komárno) skladovacie podzemné kapacity na ropné produkty. V Košiciach boli tri podzemné zásobníky, zatiaľ čo v ostatných dvoch mestách po jednom o kapacite 120, 26 a 21 m3 (resp. 755, 167 a 133 barelov). 



sobota 5. marca 2022

Druhé vydanie: Konečná zastávka: Slovensko!

Kniha "Konečná zastávka: Slovensko!" je venovaná pamiatke letcov, pre ktorých vojna skončila nad územím Slovenska. Zameriava sa predovšetkým na popis osudov posádok lietadiel zostrelených v rokoch 1944-45 s velkým dôrazom na 15. leteckú armádu USA, operujúcu z talianskych základní, jej straty, bombardovacie nálety na slovenské ciele a súboje, ktorým sa podrobili letci posádok bombardérov a stíhačiek nad Slovenskom. Súčasne je kniha aj podakovaním slovenským obyvatelom za nezištnú pomoc, ktorú poskytli cudzincom v neznámej krajine v nepriateľskom zázemí v časoch vojny.

Príhovor k druhému vydaniu:
Od prvého vydania knihy v roku 2007 uplynulo osem rokov a za ten čas sa podarilo nazhromaždiť nové informácie, fotografie, ale aj poopraviť či potvrdiť niektoré naše domnienky a tvrdenia. Mnoho letcov nás navždy opustilo, avšak vďaka rozvoju komunikačných technológií sme nadviazali kontakty s tými, ktorí ešte sú medzi nami alebo ich rodinnými príslušníkmi. Preto sa rozrástla zbierka fotografií o mnohé nové tváre.
Taktiež sa podarilo identifikovať tri nové prípady dopadov bombardérov na území dnešného Slovenska, ktoré prezentujeme v tomto druhom rozšírenom vydaní. Príliš sme nechcel meniť pôvodnú osnovu a zalomenie textu, a preto snáď prepáčite, že sme druhé vydanie editovali len v zmysle doplnenia a výmeny cca 130 kusov fotografií, opráv chýb, a doplnenia len menšieho množstva nového textu tam, kde to pôvodné zalomenie dovoľovalo. Prerobiť knihu od počiatku by totiž trvalo veľmi dlho. Zmenili sa aj niektoré farebné profily lietadiel, ktoré doznali zmien v markingu a to aj vďaka podnetom čitateľov a novým poznatkom. Rozšírené druhé vydanie je vydávané v limitovanom samonáklade. Dúfame však, že predkladané informácie Vás obohatia a čítaním ďalších riadkov si spríjemníte chvíle svojho života a rozšírite poznanie o tejto epoche našej histórie. 
Opäť je to o ničo ucelenejší pohľad na tému 15.USAAF a RAF nad Slovenskom.

rok vydania: november 2015

Paperback verzia knihy je dostupná na:
https://www.lulu.com/en/us/shop/mari%C3%A1n-hrodegh-and-peter-ka%C5%A1%C5%A1%C3%A1k/kone%C4%8Dn%C3%A1-zast%C3%A1vka-slovensko/paperback/product-19e5m7ny.html?page=1&pageSize=4


Viac tu: http://degart.webnode.sk/products/konecna-zastavka-slovensko/

sobota 2. januára 2016

Bomby nad Bratislavou 1944 - 1945


Priatelia, dovoľte mi oznámiť novú publikáciu na trhu. Pre niekoho možno nové, pre niekoho zaujímavé, pre niekoho bežné fotografie z vojnového obdobia sa spájajú v knihe na 192 stranách s fotografiami tých istých miest v roku 2013-2014. Retrospektívna fotodokumentačná publikácia s úvodnými textami ku kapitolám. 

Z obsahu:

Strategický podnik Apollo
Moderná bratislavská rafinéria (1895 – 1944)
Šokujúci americký nálet
Bombardovanie Apolky (16. júna 1944)
Rana osudu pre prístav (16. júna 1944)
Trpiace mesto (16. júna 1944)
Reakcia štátu (16. júna 1944)
Ďalšie americké nálety
Definitíva pre Apolku (20. septembra 1944)
Príležitostný cieľ (14. októbra 1944)
Mikulášska „nádielka“ (6. decembra 1944)
Bomby na Devínsku Novú Ves (6. decembra 1944)
Druhý útok na prístav (7. februára 1945)
Vlaky v zameriavačoch (26. marca 1945)
Sovietska epizóda
Červené hviezdy nad mestom (21. februára 1945)
Záver



Táto kniha vychádza pri príležitosti 70. výročia bombardovania rafinérie Apollo a je venovaná obetiam druhej svetovej vojny na Slovensku. Tým, ktorí stratili svoje životy, aj tým, ktorí prišli o svojich blízkych, obydlie a majetok. Všetkým, ktorí sa v dobách strachu nemohli tešiť z radostných okamihov života.

Autori: Peter Kaššák, Pavol Kršák, Ľuboš Tupý
Vydavateľ: Ottovo nakladateľstvo
ISBN:978-80-7451-397-8
pevná väzba
dátum vydania: december 2015

piatok 12. decembra 2014

Pod paľbou 2


Druhý diel, Pod paľbou 2, sa opät zameriava na konkrétne príbehy ďalších letcov, ktorí za 2. svetovej vojny bojovali nad územím Československa. Najväčšia pozornosť je venovaná posádke legendárneho amerického bombardéru B-24 „Flak Shak III“, zostreleného nemeckými stíhačmi v priebehu veľkej leteckej bitky dňa 24. augusta 1944, ktorého osud bol desiatky rokov zahalený tajomstvom. 
Kniha ďalej popisuje príbehy dvoch nemeckých stíhacích letcov, ktorí sa navzdory utŕženým zraneniam museli opakovane vracať k svojim jednotkám, pretože kvalitných stíhačov mala Luftwaffe koncom vojny naprostý nedostatok; pilota tažkého bombardéru B-17 či stíhača známej 332. stíhacej skupiny, složenej výhradne z letcov čiernej pleti, ktorý musel v decembri 1944 vyskočiť na padáku nad Slovenskom. Jedna z kapitol je taktiež venovaná osudom dvoch sovietskych letcov, ktorí koncom vojny s dvoujplošníkami Po-2 „Kukuruznik“ podnikali prekvapivé nočné bombardovacie útoky na nemecké vojská na území Československa.


Autor: Jiří ŠAŠEK, Peter KAŠŠÁK (spolupráca Martin CIBULA)   
Rok vydania: 2014
ISBN: 978-80-87567-58-6
Obálka: Jiří SOUČEK
Cena u Světa Křídel: 200,- Kč
Formát: 165x235 mm, 148 strán, 103 fotografií, pevná väzba


pondelok 25. marca 2013

Liberator "Citrus Sadie" vs Bf 109 nie "biela 10"

V Slovenskej literatúre faktu venujúcej sa obdobiu druhej svetovej vojny a zvlášť leteckej tématike počas tohto obdobia sa veľmi veľa popísalo o jednom zo súbojov z dňa 26.6.1944, v ktorom hrá rolu  americký bombardér. Jedná sa o stroj B-24H-10-DT sériového čísla 41-28674, patriaci 459.BG a jej 758.BS. Stroj dňa 26. júna 1944 pilotovala posádka Lt. Lincolna E. Artza. Stroj bol napadnutý a poškodený slovenským stíhačom rtk. Gustávom Langom, ktorý letel na stroji Bf 109 G-6 W.Nr.161713. Stroj, ktorý mal byť údajne označený číslicou "biela 10", bol neskôr zostrelený a pilot zahynul v troskách pri obci Miloslavov.
Na tomto mieste by sme teraz chceli odprezentovať hneď dve nové informácie, viažúce sa k tomuto duelu, respektíve k vzhľadu strojov oboch aktérov.

Prvou z informácií je fakt, ktorý spomínal v knihe svojich spomienok už Richard Moulton, predný strelec Artzovej posádky, a to, že bombardér, ktorý v ten deň sedlali sa prezýval "Citrus Sadie". Podarilo sa nám zohnať fotografiu tohto stroja, síce s inou posádkou 459.BG avšak s čiastočne viditeľným nosom a kresbou a nápisom, ktorý niesol.

Na základe dostupných informácií o stroji sme zrekonštruovali jeho pravdepodobný vzhľad.


Samotná 459.BG od určitého okamihu na svojich strojoch začala používať číselno písomný kód na trupoch lietadiel. Prvé číslo znamenalo príslušnosť k squadrone. Druhé písmeno značilo označenie stojánky, ktorá bola tomu ktorému bombardéru priradená na letisku Giulia. Podľa informácií, ktoré dodal historik 459.BG, B-24 41-28674 mal mať označenie 8K. Na žiadnom z olivovo sfarbených bombardérov 459. BG sme však zatial nenašli aplikované tieto kódy. Pravdepodobne sa začali aplikovať až neskôr, niektoré pramene hovoria o auguste 1944, keď už väčšina starších O/D strojov bola vyradzovaná.


Druhým novým faktom je, že Langov messerschmitt nemal aplikované číslo "biela 10", ako sa zvyklo uvádzať. [Viď napríklad farebný bokorys z publikácie HT Modelu zo strany 35 z štetca p. Anďala.]

Toto naše tvrdenie je podložené novo nájdenými fotografiami z Langovej havárie, kde je jasne vidno torzo zadnej chrbtovej časti trupu, ktorá je bez označenia. Prvé dve fotografie sú viac menej totožné s tými, ktoré sú už známe a boli publikované. Tretia fotografia v pravo je tá, ktorá je dôkazom o tom, že Lang inimálne na ľavej strane trupu svojho messerschmittu nemal označenie "biela 10".


Kompilácia známych fotografií na haváriu Langa, jeho osobu, pohreb a hrob.

Miesto dopadu Langovho troja je známe, rovnako ako už aj osud a miesto dopadu Artzovho bombardéru "Citrus Sadie", ktoré je na poli pri obci Veľký Biel, v tom čase v Maďarsku. (Oprava z VII.2018: Artzov stroj dopoadol v Ma+darsku pri obci Janoshaza).

sobota 15. decembra 2012

1st Lt. Charles R. Campbell


Tento príspevok by sme radi uverejnili trochu inak, a to ako obrazovú spomienku a prierez životom jedného z letcov, ktorý zahynul na Slovensku počas 2. sv. vojny.

Charles Ralph sa narodil 22.12.1922 rodičom v meste Rupert, Idaho. Mal ešte jednu sestru Dorothy.


Okrem pomoci rodičom na farme, študoval na Brigham Young University, Provo, Utah.

Do armády vstúpil 29. októbra 1943. Počas výcviku prešiel základňami Buckley Field, Colorado; Kansas State Teachers College.

Výcvik ukončil 8. februára 1944 na Ellington Field, Texas.

V auguste 1944 sa dostal do zámoria k 451. bombardovacej skupine.
 
Bola mu pridelená posádka v zložení: (zľava stoja) Daniels, Campbell, Ward, But, Fischer, Kraynak; (zľava čupia) Devoce, Clark, Timmer a Davis.

Na sedadle prvého pilota odlietal viac ako 35 misií u 451.BG / 725.BS. Na fotke s druhým pilotomTrittzom.

U jednotky bol povýšený na 1st Lieutenant s ASN #O-710442


Zahynul na svojom poste prvého pilota v bombardéri B-24J-70-CF 44-10629 "Buzz Baby" s trupovým číslom #34 dňa 11. decembra 1944. Ostatky letca boli pochované v obci Trávnik.
Jeho hrob sa nachádza na Americkom vojenskom cintoríne v Lorraine, St. Avold, Francúzsko,  Plot B Row 32 Grave 10

Vyznamenania: Distinguished Flying Cross, Air Medal with 2 Oak Leaf Clusters, Purple Heart

nedeľa 25. novembra 2012

Charles C. Clark




Mal mnoho súrodencov. Sestry Evelyn, Nadine a Ramell a bratov Arlene, Farris a Melvin. 

"Shortly after graduating from high school in Matthews, Missouri, 1941, at the age of 17, I enrolled in Draughn's Business College in Memphis, Tennessee, and worked part time at cafes and shoe stores. 
Later I got a job at E. I. DUPONT Powder Plant in Millington, Tennessee. 
While working there, Pearl Harbor was bombed. Not long after that I was drafted, and was sworn in at Jefferson Barracks in St. Louis, Missouri. Very quickly, I found myself on a troop train heading south. A person in charge came through as we traveled a ways and informed us that we were in the Air Force. We arrived at our destination at
St. Petersburg, Florida, to start basic training
then, went to Gulfport, Mississippi, for air-plane mechanic training. 
 Las Vegas, Nevada, for gunnery schooling. 
Fresno, CA, and then on to Muroc Air Force Base for overseas training and assigned to a crew of 10 men of Campbell.

We were sent to San Francisco to be assigned to an airplane , which we expected to be sent to the South Pacific. On waiting 30 days our orders were changed. We boarded a troop train and traveled across the U.S. to Patrick Henry, Virginia, and left there on Sept. 25,1944, on a French Merchant Marine ship...arriving at Naples, Italy 14 days later. Our menu, while on the ship going across, was boiled eggs and beans each day.  We were immediately loaded on a slow train to Foggia, Italy. Traveling through wine country with orchards so plentiful, sometimes we would jump off the train and pick some grapes, then jump back on. When we arrived at Foggia about October 9th, 1944, was assigned our tent and fed, we then began to get acquainted with our new surroundings. Our bombing missions began pretty quick. We were never assigned a permanent plane. It seems that we just got whatever plane that was ready. Sometimes, we would have to change planes because the one assigned would be red lined (grounded). I'll never forget our first mission.

We encountered pretty heavy flak (88 mm gunshots fired from the ground), and when we landed back at Foggia, most of us jumped out and started counting little places where we were hit. I think there were 57. We never bothered anymore about looking.
 

After flying 19 missions of which several were double sorties, we began to get kinda flak happy (nerves). Our pilot, Chuck, arranged for us to go to the "Isle of Capri" for one week. It was the most beautiful place I ever did see -- except home!
On our first mission after returning to Foggia, which was our 20th mission, we got a direct hit on December 11, 1944, over Vienna, Austria. Our lead plane's controls were shot out and beyond his control, leading us right back over the target after we had already released our bombs. At this point the gun batteries on the ground had determined our range. Being in the top turret, I saw the burst of flak coming. One, two, three, and the fourth one got us, killing Chuck, our pilot; injuring Jack, the co-pilot; and injuring the bombardier. No one else was hit. Our plane was very much out of control. Jack was trying hard to bring it around. At the same time, he gave me a hand motion to bail out. I got on the catwalk and looked back; and he motioned me to come back. I got about halfway back to the cockpit and he motioned me again to jump. I didn't know that Chuck had been killed at this time. I looked back at Jack again and he motioned for me to jump, which I did. Jack changed his mind again and no one else bailed out. He turned on the automatic pilot and gained control of the plane, which he couldn't do manually. We only had one engine operating properly. One engine was running away, one was feathered, and one was on fire. How long it was on fire, I don't know. How far they flew before they had to jump, while high enough, is just a guess. They caught up with me about five days later at Dulag Luft in Frankford, Germany. In the meantime, I was in the dark. I had no idea what had happened to them.

They informed me that on completion of everyone leaving the plane, it was set to circle and plunge into the ground. Chuck, our pilot, went down with the plane. As I said, our plane was hit on Dec. 11th, 1944, and the 725th squadron was notified that our plane had been hit and the plane had left formation and lost altitude. Only one parachute was seen leaving the plane.

My parents were notified on Christmas Eve day that I was missing in action. A telegram was delivered to my parents' home. My sister, Nadine, went over to a small town nearby, Kewanee, Missouri, where my dad was working on the roof of the Methodist Church, to let him know. My mother had her hands full trying to calm my dad during this time. He took the news so hard that he was having a lot of trouble handling it. She was having to be strong for him, even with all her heart ache.

When I landed on the ground, I was greeted by 15 or 20 people I supposed were slave laborers. They acted extremely nice, and one offered me an American cigarette; but very shortly, four German soldiers, spread out, came toward me. The people around me disappeared very quickly. I was instructed to pick up my chute. We got into a convertible sedan and they began trying to find out what to do with me. Not understanding German, I had to guess about a lot of things. They took me to a brick school house where they had an office. They made several phone calls trying to decide what to do with me, "heiling" Hitler on the phone.
At sundown, two officers and a soldier ordered me to follow them. One officer, I assumed, was a doctor.  We marched down the street and approached a high wall with many scars or peck marks, appeared to be rifle marks; and I thought they were going to execute me. I considered running, but knew if I did, they would certainly shoot me, so I kept walking and waiting, expecting them to stop at any time; but we got to a street corner and turned. I was quite relieved. Finally, they put me upstairs in a room next to a patrol unit of about 8 or 10 soldiers. I had a bunk with a little straw in it. They brought me a round loaf of German bread, and gave me a knife with about a 4" blade to cut my bread with and a bowl of soup. I only ate 2 or 3 bites. I just didn't have an appetite. They changed the guards while I had this meal and didn't ask for the knife back. I hid the knife on the bunk above me, thinking maybe I might get a chance to escape that night. After considering my treatment, thus far, I thought maybe they had planted the knife on purpose to have an excuse to execute me, so I decided to turn the knife over to the guard. He was quite surprised. I didn't sleep much that night because he marched up and down beside my bed, clicking his heels each time he'd turn around. They were always "heiling" Hitler whenever they met anyone.
The next day, they put me on a 1 1/2 ton truck half loaded with tires and about 6 soldiers; delivered me to a confinement in Vienna that had 18 American airmen who'd been shot down the same day as I had. They had very little to do with me at first, thinking I might be a German planted among them. The next day, being December 13, 1944, we were put on a flatbed 1 1/2 ton truck, instructed to keep our head down, stay quiet and still. I understood "why", right away. People along the way would throw things at us, spit at us and, I assume, saying bad things to us. Arriving at a train station, our guards had us to get in a corner, and they kept their backs to us, facing the public to make them leave us alone. Very soon, we were put on a train into two private rooms with one guard in each room. We had no water or food; and needless to say, we got very hungry and thirsty.
Where we went to, I have no idea. When we would get to a town, we would have to unload, walk across town, load onto another train and proceed, I think, to an interrogation center. I was put into solitary and brought out at times for questioning at any time of night or day. They threatened to stand me in the snow barefoot, turn me over to the Gestapo or the SS if I didn't cooperate with them and tell them answers to their questions.

Name, rank, and serial number is all I ever gave, which was by regulations, all I was supposed to say. The questioning went on for about two days. Our next stop was Dulag Luft at Frankfurt, Germany, where all of my crew were reunited, with the exception of Jack and Trimmer, who were sent to a hospital somewhere for treatment. I was assigned to a room and upon my entrance, the first person I met was John Payne of Memphis, Tennessee, (a personal friend I last saw in Memphis before entering service). We spent the rest of our time together while in prison, and we still stay in contact.
Dulag Luft in Frankfurt was a pool where prisoners were sent out to different permanent camps. I had been there 3 or 4 days when someone said they were gathering up a group to go to an officers' P.O.W. camp; and that enlisted men could go. It was rumored that they had movies, swimming pools, etc., which we didn't believe, but my crew figured it would be better than here; so we signed up to go. Right away, we were loaded into a prison car so full of P.O.W.'s that we had to stand closely. I don't remember how many days we were on the trip, but as we went to Berlin there was an air raid. The guards left us locked in and they went to the air raid shelters. Thankfully, we were not bombed in that area. We were so crowded , it was a miserable trip."

Stalag Luft One. His P.O.W. # was 7470

pondelok 5. novembra 2012

Zajatci z Hells Angel's

Podarilo sa zohnať štyri fotografie letcov posádky B-17G-60-DL 44-6659 vyhotovené po ich zajatí po zostrele dňa 14.2.1945 a prevoze do výsluchového strediska vo Wetzlare. Všimnite si, že letci nie sú ešte evidovaní pod zajateckými číslami, ale pod ich ASN, pričom Davis, ako dôstojník má uvedené ešte pôvodné ASN z dôb, keď nebol dôstojníkom.

T/Sgt. Max A. Little
rádio operátor
* 9. marec 1920
+  27. august 1999
ASN #19159865
narukoval 23.9.1942 v Los Angeles, CA

---------------------------------------------------------------------------------------------

1st Lt. Robert E. Davis
pilot
* 21. októbra 1916
+ 3. januára 2002
ASN #O-826889
narukoval 19.11.1942 v Milwaukee, WI pod ASN #16117648




---------------------------------------------------------------------------------------------

S/Sgt. Bobbie A. Davis
spodný strelec
*  1925
+ ?
ASN #34834507
narukoval 31.01.1944 v Fort McPherson, Atlanta, Georgia

---------------------------------------------------------------------------------------------

S/Sgt. Gerlad P. Dickerson
zadný strelec
* 23. september 1920
+ 11. december 2009
ASN #15125559
narukoval 15.12.1944 v San Antonio, TX

---------------------------------------------------------------------------------------------

T/Sgt. Donald A. Bruegeman
horný strelec
* 12. august 1925
+ apríl 1979
ASN #39468843
narukoval 8.8.1944 v Seattle, WA 



pondelok 15. októbra 2012

S/Sgt. Victor D. Klopfenstein


ASN #35296163
Foto z roku 1943

"Neboli sme si istí, či naše lietadlo šlo k zemi z dôvodu priameho zásahu Flakom alebo bolo zasiahnuté fragmentami iného zasiahnutého stroja v našej formácii. Zranil som si nohu pri doskoku na zem. Čoskoro sa pri mne zastavili muž so synom. Na bicykli ma vzali k blízkej usadlosti, odkiaľ ma na povoze odviezli do provizórneho väzenia. Ľudia, ktorých sme počas cesty stretali boli priateľskí, ukazovali nám znak víťazstva.
Poslali ma do Dulagu vo Frankfurte na výsluch. NIekoľko dní som bol na samotke. Potom ma umiestnili do tábora Stalag Luft IVdo času, kým sa nepriblížili ruské vojská. Nastal peší presun do Moosburgu a oslobodenie americkou armádou"

Sgt. Klopfenstein bol členom 451. bombardovacej skupiny so základňou v Taliansku. Dňa 13. októbra letel na svoju 20. misiu nad okupovanou Európou. Ich cieľom bola Viedeň. Tesne po odhodení bômb žeravý úlomok zasiahol ich bombardér a bombardér začal horieť. V beznádejnej situácii vydal pilot rozkaz na opustenie paluby. Klopfenstein skákal ako štvrtý v poradí, avšak pretože otáľal s otvorením padáku dlhší čas, dosadol na zem asi o päť minút skôr ako jeho spolubojovníci. Pilot skákal ako posledný, a krátko na to ako opustil palubu horiaceho bombardéru, stroj explodoval vo vzduchu.

Posádka dosadla na zem v okruhu asi 13 kilometrov. Všetci boli zajatí a sústredení na leteckej základni Parndorf, odkiaľ ich odviezli do Viedne.

Dňa 8. mája 1945 sa dostali po oslobodení do prístavu Le Havre, a 13. júna 1945 sa Klopfenstein vydal na plavbu do USA na nákladnej lodi Victory. 

Foto z roku 2010

piatok 5. októbra 2012

2nd Lt. John W. Brinser Jr.

ASN #O-710439


John William Brinser Jr. sa narodil 29. mája  1924 v meste Philadelphia, ako šieste dieťa rodičov John William a Sadie Elizabeth Nauss Brinser.
John navštevoval školu v New Britain a Doylestown, Pa., absolvujúc na Doylestown High School.
Dňa 27.10. 1942 sa prihlásil do služby vo vojenskom letectve a po výcviku sa stal pilotom.
Bol pridelený k 99. bombardovacej skupine a jej 347. squadrony ako druhý pilot posádky 1st Lt. Shafera. 


prisoner of war by the Germans in Stalag Luft 1 North 3, Barth, until May 1945.
I spent many months there and some days it is quite a remembrance, I was in the same barracks as Col Gabreski and knew him pretty good and was sorry to hear of hi death in Jan 2002. My best regards to all former POW's

Po vojne dňa 17. októbra 1945 si vzal za manželku jeho lásku zo strednej školy, Jeannette Filmonowiz. Mali spolu dve deti, dcéru Barbara Jean, a syna Brian Keith. Jeanette zomrela v roku 1985.
Po vojne doštudoval, keď navštevoval University of Pennsylvania a dosiahol titul inžiniera.
Od roku 1957 až do dôchodku v roku 1981 pracoval ako vývojový pracovník v počítačovom priemysle v meste Univac. Po presťhovaní sa do  Colorada si za manželku vzal Lorna Miller Geist. Stalo sa tak v Greeley dňa 29. novembra 1985.
Zo služby v letectve odišiel v roku 1969 v hodnosti lieutenant colonel. Zúčastnil sa bojov v druhej svetovej vojne, Berlínskom vzdušnom zásobovaní a v Kórei. 

John William Brinser Jr., zomrel vo veku 85 rokov dňa 6. júla 2009 v Centennial Health Care centre.

Tu môžete nájsť galériu a informácie o posádke

utorok 25. septembra 2012

2nd Lt. John D. Repp

Na svoju poslednú misiu spomínal nasledovne:

"Dňa 2.12.1944 sme sa zúčastnili akcie proti južnej rafinérii v Blechhammeri. Nič zvláštneho, čo by stálo za zmineku, sa neudialo do príletu nad cieľ. Tam sa rozpútalo peklo prehradnej paľby Flaku. Bola intenzívna a presná. Prelietali sme touto stenou šrapnelov niekoľko minút a podľa mojich vedomostí sme neboli zasiahnutí až do času, keď sme sa zbavili bômb. Tie sme zhodili asi o 12:50 hod. z výšky 24 000 stôp. Prvý zásah ktorý sme zaznamenali boľ veľmi blízko nosa a prednej časti bombardéru. Vyradil prednú streleckú vežu a poškodil elektrický a hydraulický systém, a ovládanie výškovky a smerovky sa stalo veľmi komplikované. Predného strelca náraz odhodil cez otvorené dvere streleckej veže do prednej časti stroja, a pristál nezranený na dverách krytu predného podvozku. Bombometčík utrpel vážne zranenia na ľavom kolene od šrapnelu. Dostalo sa mu ihneď prvej pomoci od predného strelca, ktorý aplikoval prášok na zastavenie krvácania, ranu obviazal a dal mu morfiovú injekciu. Tým mu pravdepodobne zachránil život pred vykrvácaním. Druhý pilot utrpel ľahšie zranenie pravého kolena. Motory číslo 1, 2 a 4 boli prakticky nepoužiteľné. Palivo vytekalo cez diery von z potrubí. Motor č.2 mal odstrelený jeden piest, ktorý preletel chladičom a vytvoril dieru. Vrtula mu bežala nepravideľne aj v dôsledku zásahu jej náboja. Žiadna z vrtulí nemohla byť zapraporovaná pre výpadok elektrického systému. Lietadlo sa dalo ovládať len pomocou trimovania, a nadôvažok boli klapky v plne otvorenej polohe. Motor č.1 horel, avšak len dovtedy, kým mal palivo. Rozkaz k opusteniu paluby vydal pilot asi 40 minút od cieľa, v oblasti Bešeňová v Československu. Mali sme výšku asi 5000 stôp. Všetci letci vyskákali na padákoch, okrem navigátora a bombometčíka. Lietadlo však sa nevňalo a nezačalo horieť pri dopade. Navigátor bol pri tvrdom dosadnutí poranený reznou ranou na hlave avšak už zranený bombometčík neutrpel zranenia."

Z denníka Johna Reppa záznamy pokračujú už len ako denníkový záznam s nasledovnými položkami:

Dec 2, 1944 - zostrelený
Dec 6, 1944 - príchod do Dulag Luft Wetzlar
Dec 10, 1944 - príchod do Dulag Luft I
Dec 19, 1944 - príchod do Stalag Luft I
May 1, 1945 - oslobodený Ruskou armádou
May 13, 1945 - evakuovaný do Reims, Francúzsko
May 14, 1945 - dorazil do tábora Lucky Strike
May 24, 1945 - odišiel do prístavu Le Havre, France
May 25-27 1945 - zakotvil v prístave South Hampton v USA

sobota 25. augusta 2012

William M. "Mac" Spruce






S/Sgt. James P. Rozar

WWII ASN #34544012



Narodil sa v štáte Georgia dňa 23. novembra 1923.  
Do armády vstúpil 16. marca 1943 v CP Blanding, Florida.
Po výcviku za palubného strelca bol poslaný do Talianska k 451. bombardovacej skupine. Tam v posádke H. Brewera lietal na pozícii horného strelca. 
Bol zostrelený dňa 13.10.1944 a stal sa zajatcom Nemecka v tábore Stalag Luft I.
Po vojne sa vrátil do USA a obdržal vyznamenanie Purple Heart.
Zotrval v armáde. Absolvoval USAF Command and Staff College a pred odchodom do penzie dostal Legion of Merit. Po 27 rokoch v službe odišie do penzie roku 1970.
Lieutenant Colonel James P. Rozar, United States Air Force (vo výslužbe), zomrel po dlhotrvajúcej chorobe dňa 14 septembra 2002 v San Antonio, Texas.