Súboj JGr. Ost s 15.USAAF dňa 7.7.1944

Lt. Norbert Hannig

„Po našej prvej misii proti Američanom z britských ostrovov (29.5.1944, pozn. PK), sme sa mali stretnúť s tými, čo štartovali z talianskych základní a prilietali z juhu, smerujúc na hornosliezske rafinérie. Boli sme zburcovaní a umiestnení na hotovosť do kokpitov spolu s pilotmi 2. Staffel JGr. Ost štartujúcich na Me 109 z Breslau-Gandau.

Plán misie pozostával so stretu so Staffel Me 109  nad Breslau. Mali nám zaisťovať výškové krytie, 500 metrov nad nami zatiaľ čo my na Fw 190 napadneme bombardéry.

Vzlietli sme z Liegnitz a smerovali k Breslau. V tom čase boli nepriateľské formácie hlásené vo výške 6000 metrov nad Neusiedler See, JV od Viedne. Me 109 čakali nad Breslau. Boli mierne vyššie ako my, letiac v Schwarmoch. My sme mali letovú formáciu po osem strojov, tak ako sa predpokladalo pri útoku na nepriateľské zväzy bombardérov. Zamával som krídlami na znak, že sme pripravení sa spojiť a letieť k nášmu cieľu. Očakával som že vedúci messerschmittov urobí to isté. Namiesto toho začal strmo klesať za náš chvost, a všetko nasvedčovalo tomu že zaútočia. Zakričal som do rádia „Čo to stváraš idiot, my sme Cyklisti. Vypadni z našich chvostov!“

Pridal som plyn a začal prudko stúpať. Avšak naša formácia sa rozpadla, ako sa individuálne dvojice Me 109 a Fw 190 premiešali. Z tohto pohľadu stávali vlasy na hlave. Nakoniec sa nám podarilo presvedčiť pilotov Me 109 že sme členmi Luftwaffe.

Zatiaľ bombardéry leteli na sever. Moje číslo, jeden zo žiakov, sa ku mne pridal počas zmätkov nad Breslau. Major Knappe bol bývalý bombardovací pilot so suchým zmyslom pre humor. Teraz mi povedal cez rádio „Hannig, prečo ich neobkľúčime a nezajmeme – vy idete zľava a ja sprava. Stretneme sa na druhej strane.“

Bola to lákavá myšlienka, ale úplne sa rozplynula, keď sa dostali bombardéry na dohľad. Zamierili sme doľava od zväzu a potom sme chceli preletieť doprava. Doprovodní stíhači neboli nikde na dohľad.

„Achtung - útočím!“ Priletel som asi 300 metrov nad bombardér po mojej pravej strane v najvyššej squadrone. Zrovnal som rýchlosť, a skĺzol za jeho chvost a zamieril na oba pravé motory. Po mojej dávke odleteli z krídla kúsky plechov. Z motorov vyšľahli plamene. Pokračoval som v streľbe. Vtom vybuchla krídelná palivová nádrž. Unikal som z miesta skazy strmhlavým klesaním a zaregistroval bomby, ktoré núdzovo odhodil.

Moja stíhačka sa odrazu zatriasla. Zasiahla ma obranná paľba. Potlačil som viac, aby som čím skôr unikol z dostrelu palubných zbraní. Keď všetko vyzeralo mierumilovne, začal som vyberať môj let. Vtedy vyskočili obe podvozkové nohy a zamkli sa na svojej polohe. Aj keď nepriateľskí stíhači neboli v dohľade, nemalo význam ďalej letieť s vysunutým podvozkom. A pristátie na podvozok na neznámej zemi tiež nedávalo mnoho šancí. Hrozila stojka lietadla pri zaborení sa podvozku do mäkkej pôdy. Musel som nájsť rýchlo najbližšie letisko.

Zbadal som jedno na okraji stredne veľkého mesta a zamieril k nemu. Bolo to mestečko Grottkau. Po pristátí som zobral padák pod pazuchu a pobral sa na vlakovú stanicu, odkiaľ som sa dostal späť do Liegnitz.

Tento krát sme nezaznamenali žiadne straty. Po nedorozumení nad Breslau sa všetci ostatní vrátili na základňu bez kontaktu s nepriateľom. Moje číslo, Major Knappe, bol jediní pilot ktorý spolu so mnou napadol bombardéry, avšak bez úspechu. Neskôr som sa dozvedel, že Staffel Me 109 nevyviazla z akcie tak ľahko.“

Pár faktov k akcii.

Aj keď Lt. Norbert Hannig neuvádza dátum, muselo sa jednať o 7.7.1944, čo bola druhá operačná misia, kedy sa I./ JGr. Ost stretla s nepriateľom, a prvá proti 15.USAAF. Z letiska Liegnitz štartovalo o 10:25 hod. spolu jedenásť FW 190 od 1. Staffel JGr. Ost, ktoré sa vo výške 7000 metrov nad Breslau stretli s 24 Me 109 od 2. Staffel, štartujúcimi o 10:27 hod. z letiska Wiedengut. Spolu mali napadnúť bombardéry medzi 11:00 a 11:45 hod. Otázkou je, či sa vo formácii 2. Staffel nachádzali aj piloti pridelení k 3. a 4. Staffel, nakoľko hlásenia o zostreloch spomínajú príslušnosť pilotov k týmto jednotkám.

Spolu letci I./JGr Ost nárokovali päť zostrelov bombardérov B-24 a jednej doprovodnej stíhačky P-51. Zostrel Lt. Hanniga nie je zaznamenaný a môže byť siedmym nárokom.

Ofhr. Steins (2./JGr.Ost) P-51, 15 Ost S/QQ-1: no height [Ratibor] 11.15 hod.

Ofw. Müller (3./JGr. Ost) B-24, 70R/SQ-3 at 7.000 m. [E. Prossnitz] 11.29 hod.

Ltn. Karlheinz Cordes (1./JGr. Ost) B-24, 70R/SQ-9 at 5.000 m. [E. Prossnitz] 11.47 hod.

Ltn. Werner Schaldt (2./JGr. Ost) B-24, 15 Ost S/UR-9: 6.500 m. [N. Trentschin] 12.05-10 hod.

Ofw. Herzog (4./JGr. Ost) B-24 HSS, 14 Ost N/AR-4: 6.500 m. [S. Trentschin] 12.20 hod.

Hptm. Wienhusen (4./JGr. Ost) B-24, 14 Ost N/DR-19: no height [N. Neuhausel] 12.40 hod.
 

V tento deň zaznamenala I. Gruppe JGr. Ost poškodenie alebo stratu štrnástich lietadiel. Traja letci boli ranení (FjGw. H. Bachnick, Fhr. K. Schell a Fw. X. Forster). Lt. Werner Schaldt zahynul pri núdzovom pristátí. Piaty stroj je vedený ako poškodený nepriateľskou paľbou. Možno sa jedná o Fw 190 Lt. Hanniga. Zvyšných deväť bolo bez personálnej ujmy, a väčšinou boli spôsobené bez pričinenia nepriateľského letectva. Tri stroje boli poškodené pri návrate po vzlete na akciu, a štyri sa poškodili počas plnenia cvičných úloh.

- fotografia N. Hanniga prebraná z tejto stránky
- spomienky sú z knihy "Luftwaffe Fighter Ace"

Mark M. Dujmovic

S/Sgt. Mark M. Dujmovic (ASN: 37344433)

S/Sgt. Mark M. Dujmovic

Mark sa narodil 19. apríla 1923 v malom baníckom mestečku Farr, Colorado. Bol najmladším z troch synov Mary a Toma Dujmovica. Druhá svetová vojna si vyžiadala život jeho nevlastného brata Johna “Shad” Kesericha, ktorý slúžil vo Francúzsku ako prieskumník U.S. Army. Vo vojne zahynul aj jeho strýko Bill Ratkovich, ktorý je pochovaný v trupe krížnika USS Arizona v Pearl Harbor na Havajskych ostrovoch.

Markov otec Tom prišiel do USA na lodi začiatkom dvadsiateho storočia z Chorvátska ako dvanásťročný čierny pasažier. Tom zarábal na rodinu prácou v uhoľných baniach. Mark skončil strednú školu Holy Cross Abbey v Canon City, Colorado v r. 1941. V škole bol dobrým futbalistom, basebalistom a basketbalistom. Bol preborníkom v boxe - vyhral High School Conference v strednej váhe. 

Marka povolali v r. 1943 keď mal 19 rokov. Do služby nastúpil  8.4.1943 v Denveri.  Základný výcvik absolvoval v Salt Lake City, Utah, Buckley Field v Denveri, Colorado, v Laredo, Texas, a v Lincoln, Nebraska. Tréning pre zámorie absolvoval na leteckej základni v Pueblo. Mark sa stal členom 15t. leteckej armády v rámci ktorej bol zaradený k 763. squadrone 460. bombardovacej skupiny v Taliansku. Po úspešných 24 náletoch Mark letel na svoj dvadsiaty piaty dňa 11. decembra 1944. Teda chýbalo mu iba 10 náletov a jeho bojová činnosť by skončila.

Spolu s ostatnými deviatimi členmi posádky Markov B-24, kde bol palubným strelcom, letel vo formácii bombardovať južne zoraďovacie nádražie vo Viedni, keď ich bombardér dostal tri priame zásahy. Avšak nad Slovenskom lietadlo začalo horieť a posádka ho musela opustiť.

Mark pristál ďaleko od ostatných, na borovici, vysoko nad zemou. Bol zranený šrapnelmi na nohe a na chrbte. Našiel ho tam a pomohol mu drevorubač z Dobrej Vody s vnukom. Mark neskôr zistil, že drevorubač žil istý čas v Rockvale, Colorado a dokonca poznal jeho strýka Dana Ratovicha. Títo muži zobrali Marka do sedliackeho domu, kde ho žena, ktorá žila v USA 30 rokov nakŕmila a ošetrila ako najlepšie vedela. Slovenskí žandári ho potom zatkli a odviedli k Nemcom do mesta. Neskôr ho previezli vlakom do štátnej väznice, kde väznili aj partizánov. Tam ho prvý raz vypočúvali.

Po predbežnom výsluchu ho vlakom previezli do Nemecka do zoraďovacieho a vypočúvacieho strediska Wetzlar, v ktorom bol zhruba mesiac zavretý na samotke. Opäť ho vypočúvali a omnoho dôkladnejšie.

Odtiaľ ho zobrali do Stalag 3A v Ludwigsburgu. Strava a podmienky boli veľmi zlé. Mark v táboroch stratil vyše 27 kg. Po oslobodení červenou armádou a odovzdaní do rúk Američanom ich odviezli sanitky a nákladné autá na letisko C-47. Z letiska Marka previezli do poľnej nemocnice, kde oslobodených zajatcov zbavili vší a dezinfikovali. Ich oblečenie spálili.  Mark sa potom dostal do vojenskej nemocnice na základni Lucky Strike vo Francúzsku a odtiaľ do vojenskej nemocnice Army General Hospital v Rhuan vo Francúzsku. V nemocnici ochorel na zápal slepého čreva a operovali ho. Mal šťastie, že sa mu to neprihodilo skôr, podľa jeho slov by určite neprežil. Potom Marka previezli nemocničnou loďou domov do USA. Vylodil sa v Bostone a tam bol hospitalizovaný. Odtiaľ ho poslali do Fitzsimmons v Denveri, kde mu operovali nohy.  

Napokon po desať mesiacoch útrap sa Mark ako 21 ročný vrátil domov. Bol vyznamenaný medailami Purple Heart, Air Medal, POW Medal a Good Conduct Medal. Zomrel 24. októbra 2009 vo veku 86 rokov.

- Tu nájdete viacej informácií o posádke a páde lietadla

 - spracované na podklade materiálu D. Wicksa a prekladu S. Ponca

Popravy a koledy

Jedna zo skupín letcov, ktorí sa dostali do kontaktu s Reptovcami boli letci zostrelení 20. novembra (posádka Ernesta Applebyho) a 11. decembra 1944 (posádka Williama Geera) v oblasti Myjavy a Dobrej Vody. Z oboch posádok sa dovedna zachránilo na kopaniciach 12 letcov. Z Applebyho posádky to boli F/O Owen M. Sullivan (alias Janko Bílik), Cpl. Leonard Chekirda, Cpl. Lawrence G. Cardwel, Cpl. Gus W. Chakos, Cpl. Anthony J. Scardino, Cpl. Lawrence B. Baumgarten, 2nd Lt. Walter B. Newbury a F/O James M. Kirchhoff (alias Ján Kulich). Z posádky Williama Geera sa ukryli v pohorí Malých Karpát 2nd Lt. John T. Zebrowski, S/Sgt. Eugene R. Hodge, S/Sgt. Wilfred E. Tritz a 1st Lt. Robert W. Wicks. V koľkých rodinách s skrývali sa už presne ani vystopovať nedá. Známe je, že Tritz a Scardino sa ukrývali na Bukovci, Sulliwan prechodne býval u Štefana Joríka, neskôr ho vystriedal Zebrowski. Chekirda bol ubytovaný u Pavla Koblišku, Chakos u Jána Joríka vo Fígrovci, Hodge u Jána Dobiáša v Rakovci a určitý čas boli niektorí letci hosťami u Pavla Jablonického v Dolných Pasekách. Samozrejme mnohí iný pomáhali ako sa dalo – zásobami, nocľahom, informáciami.

Ako prvý sa naplnil smutný osud Jamesa M. Kirchoffa. Po dopade ho našiel Pavol Haruštiak z Lubiny a vzal ho do rodičovského domu v osade Podkozince. O pár dní odviedol letca do odľahlejšej podhorskej osady Súš do rodiny Kýškovcov. Tam sa James spoznal s jeho rovesníkom Martinom Kýškom. Kirchhoff dostal falošnú legitimáciu na meno Ján Kulich. Pre istotu bol podľa záznamov hluchonemý. Posledným úkrytom sa letcovi stal dom rodiny učiteľa Stanislava Hlubockého v Starej Turej. Osudný deň nastal 16. decembra 1944. Do domu vtrhlo Gestapo a zatklo Kirchhoffa a raneného partizána Chorváta. Oboch odviezli do väzenia v Novom Meste nad Váhom.  Krátko na to zatkli a uväznili aj Stanislava Hlubockého. Pavel Haruštiak sa vydal na pomoc svojim známym. Prerezal mreže na okne cely, avšak okrem siedmych partizánov, ktorý tam boli držaní sa z jeho priateľov nepodarilo oslobodiť ani jedného. Boli totiž medzi časom prevezení do väznice v Trenčíne. Po výsluchoch a mučení boli 28.12.1944 popravení a pochovaní v hromadnom hrobe na kopci Brezina pri Trenčíne. 

Po vojne 25.5.1945 identifikovali pozostatky letca medzi ostatnými obeťami a previezli na Starú Turú, kde sa 27. mája konal pohreb Jamesa Kirchhoffa, Stanislava Hlubockého a Ondreja Chorváta. O rok neskôr, 30.10.1946, bol pokoj Jamesa Kirchhoffa opäť narušený. Jeho pozostatky boli vyzdvihnuté a prevezené s poctami do USA.

Paradoxne, Pavla Haruštiaka za pomoc americkému letcovi stíhala po vojne štátna bezpečnosť. Emigroval. Avšak láska k rodine bola silnejšia. Pri tajnom návrate do vlasti ho 27.6.1951 v Petržalke zastrelili desiatimi ranami do hrude a brucha. Mŕtvolu pochovali v hrobe bez označenia...

Týmito smutnými udalosťami poznačené Vianoce roku 1944 prežili všetci spolu u Bachárovcov. Iba Owen Sullivan sa stále liečil so svojich zranení (mal zlomenú ruku) a nemohol sa zúčastniť. Podávala sa pečená hus, víno a koláče.

Na udalosti spomína bombometčík 1st Lt. Robert W. Wicks: „Pristál som s padákom na Brezovej pod Bradlom. Za pomoci partizánov a miestnych obyvateľov som vystriedal niekoľko príbytkov a dostal sa do obce Bukovec. Tam som zostal tri týždne. V oblasti sa vyskytovalo jedenásť ďalších letcov americkej národnosti a Novozélanďan Gordon Follas, ktorý bojoval s partizánmi a neformálne viedol skupinu Američanov.

Dňa 1. januára 1945 bola skupina premiestnená do tábora 5 kilometrov severovýchodne od Bukovca. Na obranu a podporu partizánskych akcií sme vyfasovali strelné zbrane. Nemci zaútočili na tábor okolo 7. januára. Niekoľko partizánov bolo zabitých, ostatní sa rozutekali.

Ujali sa nás civilisti, dali nám jedlo. Partizáni nás nechceli previesť cez frontu odôvodňujúc to tým, že sa aj tak Rusi približujú. A tak sa skupina pohybovala v horách dookola aby sa vyhla stále sa stupňujúcej Nemeckej aktivite.           

Vo februári boli štyria Američania zajatý v obci Paseky“. Prerušme rozprávanie Roberta Wicksa a venujme pozornosť poslednému údaju. Dňa 14. februára 1945 boli zajatí v obci Horné Paseky štyria Americkí letci. Pre J. Zebrowskiho, L. Chekirdu, G. Chakosa a T. Scardina sa skončilo ukrývanie a putovali cez sústreďovací tábor v Stupave do zajateckého tábora Stalag Luft VII. John Zebrowski spomínal:  „Boli sme u Bachárovcov. Z Brezovej prišlo deň predtým oznámenie, že nemecké jednotky dislokované v ich mestečku sa chystá na druhý deň ráno na raziu po okolitých kopaniciach. Spoľahli sme sa, že ráno máme dosť času odbehnúť do hory či výmoľov a skryť sa. Nemci vyrazili z Brezovej skoro ráno a nás prekvapili ponevierať sa u Bachárovcov. Chceli sme z kruhy, čo sa okolo nás uzavrel, utiecť. Nemci nás štyroch zbadali pri skupine stromov a začali strieľať.  Neboli to len výstražné výstrely. Nezmohli sme sa na odpor. Bol by určite márny. Zdvihli sme ruky nad hlavy a vzdali sa. Nemci nás obkľúčili, vzali nám peňaženky, náramkové hodinky a identifikačné štítky.

Vypočúval nás Nemec, ktorý hovoril veľmi dobre po anglicky. Keď sme sa sťažovali, že nám jeho podriadení vzali osobné veci, okamžite im prikázal všetko vrátiť. Bol nesmierne korektný.

Z Brezovej nás previezli do Senice a neskôr do Bratislavy.“

- publikované v časopise Obrana, december 2005

---

Prvé mínovanie Dunaja na Slovensku

Podľa doteraz známych zistení sa prvé mínovanie vôd Dunaja na území dnešného Slovenska uskutočnilo už v noci z 29. na 30. mája 1944. V túto noc 205 skupina RAF pripravila koncentrovaný útok na letisko Feuersbrunn. Viditeľnosť bola excelentná a 35 lietadiel Wellington od 231. krídla spolu s 15 bombardérmi toho istého typu od 330. krídla zhodili na svoj cieľ 45 ton bômb. Jeden stroj bombardoval Anconu. Ponáletové fotografie ukázali deštrukciu 1 Ju 88, 1 Do 217, 1 Me 110 a neidentifikovaných jednomotrových strojov a poškodenie letiska a priľahlých budov.

Približne v tom istom čase, medzi 20:00 a 20:21 hod. vzlietlo dvanásť Liberatorov od 178 . perute 240 krídla s úlohou mínovať Dunaj v oblasti medzi Štúrovom a Veľkými Kosihami.

Liberator 178 perute RAF

Jedenásť strojov bolo briefovaných, no nakoniec vzlietlo spomenutých 12 posádok. Noc bola bezoblačná a počasie excelentné na tento typ operácií. Mínovanie prebehlo na 100 percent a dopredu vytíčené oblasti boli  zasiahnuté medzi 23:28 a 23:49 hod. z výšky 30 – 80 metrov nad hladinou rieky.

Na tomto mieste uverejňujeme zoznam posádok, lietadiel a predpísaných oblastí mínovania:

Bombardér	Posádka	Najbližšie obývaná lokalita k miestu kladenia mín
KG835 „A“	Lt. Van der Merwe W.J.	Sűttő – Moča
EV961 „C“	W/O Steele A.L.	Nyergesújfalu
EV974 „D“	Lt. Hayman N.E.	Sűttő – Moča
KG828 „F“	F/Sgt. Blanckenberg J.P.	Nyergesújfalu
BZ946 „L“	S/Ldr. Lewis J.H.C.	Sűttő – Moča
BZ947 „N“	F/O McNaughton G.S.	Kravany nad Dunajom
EW139 „P“	F/Lt. Bradley D.A.	Štúrovo-Esztergom – Tát
EW231 „R“	Lt. Hall J.N.	Radvaň nad Dunajom – Nezsmély
EV959 „T“	Lt. Gibson G.C.E.	Patince
EW106 „U“	Lt. Knight T.E.	East of Veľké Kosihy
EV822 „V“	Lt. Hesken J.H.	Nová Stráž
BZ894 „Z“	W/Cdr. Smythe D.C.	Zlatná na Ostove

Spolu posádky nakládli 72 kusov 1000 librových Mark V. mín. Nebol zaznamenané žiadne straty a ani nároky na zničené ciele. Ani protilietadlová obrana v danej oblasti nebola aktívna. Ľahký Flak sa ozval len počas preletu pri väčších mestách ako Komárno, Gyor, Ostrihom a Budapest.