Emil A. Petr

Emil A. Petr (O-692338)

*29. September 1919, Deweese, Nebraska. Jeho predkovia Jacob Petr a matka Frances (rod. Zabrinsky) však pochádzali z obce od Velkej Bíteše, Česká republika. Emigrovali do USA v roku 1884 a usadili sa na farme nedaleko Deweese. Od vtedy sa píše história rodiny Petr v USA.

Do armády vstúpil 29.12.1941 vo Fort Cook a ako Private (17038387) prešiel niekoľkými základnými tábormi v štátoch. Prvotne slúžil u 57. Fighter Control Squadron v Bostone. Výcvik navigátora B-24 ukončil 16.9.1943 v škole pre navigátorov v San Marco v Texase a dostal hodnoť second lieutenant. Potom absolvoval výcvik za navigátora radaru v Langley.

Emil A. Petr v Bostone v roku 1943. Patril vtedy k 57.FG, a bol na ceste do školy pre navigátorov v San Marco v Texase.

Do Talianska dorazil 5.5.1944 a bol pričlenený k 455. bombardovacej skupine. a jej 739. Squadrone. Bola to prvá "Mickey" suadrona u 15.USAAF. Dokuemnt nižšie však ukazuje prevelenie Emila Petra k 484.BG. Jeho vysvetlenie je, že boli "zapožičaní" pre 484.BG pre PFF akcie.

Podľa listu, ktorý odoslal rodičom, dňa 28.9.1944 skončil turnus 35 odlietaných misií.

Dňa 13.9.1944 letel svoju 39. misiu. Vtedy ho však štastie opustilo. Ako radarový navigátor pre radar "Mickey" na palube bombardéru B-24J-1-FO 42-50570, ktorý pilotoval Capt. Allen. L. Unger, musel vyskočiť na padáku z poškodeného lietadla.

“Všetko to začalo o deň skôr na základni Cerignola, pri Bari v Taliansku, kde bol domov 454. bombardovacej skupiny. Bol som navigátorom radaru Mickey. Bombardéry vybavené radarom boli používané na vedenie formácie, a nemali stabilnú posádku. Len operátor radaru bol viac menej istým členom posádky. Pilotom bol zväčša vysoko postavený dôstojník a teda aj skúsený pilot. Na týchto dvoch osobách ležala celá ťarcha úspešného vedenia skupiny nad cieľ a úspech misie. Zvyšok posádky bol poskladaný náhodne.

Bol september 1944. Nemecká protilietadlová paľba sa sústredila na vedúce lietadlo formácie. To spôsobilo vyššiu rotáciu navigátorov radaru Mickey a tak som sa dostal aj ja do služby Skupinového Radarového dôstojníka (Group Radar Officer). V mojich kompetenciách spočívalo plánovanie rozpisov Mickey navigátorov pre každú akciu.

Dňa 12. septembra 1944 mi Capt. Unger, ktorý bol Squadron Operations Officer povedal, že na druhý deň počas misie bude viesť squadronu a spýtal sa ma, či by som sa vedel naplánovať a letieť s ním. Keďže som stále potreboval 12 akcií do vytúženej 50tky a teda priepustke domov, súhlasil som.

Cieľom 13.9.1944 bola rafinéria Odertal. Let k cieľu bol bezproblémový. Nepriateľskí stíhači sa neukázali. Bol jasný deň a tak nebolo mnoho dôvodov využívať radar. Sledoval som len obrazovku radaru pri prelete ponad Juhosláviu, Maďarsko a Československo. Hneď ako sme odhodili bomby, bombardér sa prudko zatriasol. Protilietadlový granát explodoval tesne pod naším strojom. Jedna vrtuľa bola kompletne odstrelená, ďalšia sa pretáčala naprázdno a tretí motor bol nefunkčný. Keďže sme mali výšku asi 30,000 stôp, pilot mal čas skúsiť ovládať lietadlo. Posádka vyhádzala cez palubu všetko nepotrebné, len aby sme odľahčili bombardér a udržali sa čím dlhšie vo vzduchu.

Leteli sme asi hodinu, strácajúc výšku avšak smerom k domovskej základni. Vtedy nás Captain Unger informoval cez interkom, že tlak paliva rapídne poklesol, a že nezostáva iná možnosť ako padákový hodváb. Zavolal si ma a povedal: „Pete, si prvý“. Keďže to nebola situácia na dávanie prednosti, pripol som si padák a išiel k bombovnici, ktorá bola už otvorená. Pozrel som sa dolu a zem vyzerala byť veľmi ďaleko. Avšak za mnou už čakali ďalší z posádky a tak som neváhal a vyskočil von smerujúc k deväť mesačnému pobytu v zajatí.

Prevaľoval som sa voľným pádom vzduchom, a zrazu som si uvedomil, že padám tvárou dolu a stabilne. Neponáhľal som sa s otváraním padáku, aby sa padák nezachytil o chvost bombardéru. Avšak po chvíli ma napadlo, že či padák bude vôbec fungovať. Potiahol som za madlo otvárania a bledý hodváb sa rozprestrel nad mojou hlavou. Pozvoľné klesanie, aj napriek nepriaznivej situácii, bolo jednou z najpríjemnejších skúseností môjho života. Po hluku a zmätku na palube lietadla, ticho ktoré bolo vôkol mňa takmer ničilo ušné bubienky. Nepamätám si, aké myšlienky bežali mojou hlavou, avšak bolo to veľmi pokojné. Alebo to bol šok?

Avšak je známe, že všetko čo šlo hore, musí raz spadnúť naspäť na zem. Aj môj pád skončil. Môj padák sa zachytil o strom v lese. Po vyslobodení sa z popruhov padáku som sa zošmykol dolu po kmeni stromu, pričom som si privodil jediné „vojnové zranenie“. Poškriabal som si holenú kosť. Boli sme tak zaneprázdnení počas poslednej hodiny letu, že som nemal ani potuchy kde sa nachádzam. Zo starých novín, ktoré som náhodou našiel v lese som predpokladal, že som v Československu.

Bez zmyslu pre smer a polohu som sa začal pohybovať jedným smerom lesom a stretol som drevorubača. Pozdravil som ho slovami „Vítam vás“, čím som vyčerpal veľkú časť mojej slovnej zásoby jazyka českého. Avšak môj vzhľad osoby oblečenej do zeleného elektricky vyhrievaného kompletu mu asi napovedal, že bude lepšie ostať potichu a vytratiť sa preč. Pokračoval som po cestičke, a stretol skupinu ľudí z neďalekej obce, ktorí sa vybrali pozrieť horiace lietadlo, ktoré dopadlo nie ďaleko od mojej pozície. To bol ten moment, keď som oľutoval, že som sa nevenoval viacej učeniu češtiny. Podarilo sa mi však komunikovať a zistiť, že jeden z nich je starosta priľahlej obce a že Nemci nie sú nikde v blízkosti. Avšak druhá informácia sa ukázala ako zavádzajúca a nepravdivá. Možno nepochopili moju otázku, alebo sa báli pravdivo odpovedať. Starosta ma pozval dolu do obce. Rozhodne som však nepostupoval tak, ako by sa patrilo po zoskoku v nepriateľom okupovanom území. Rozumné by bolo sa skryť a vyhľadať pomoc.

Prešli sme v skupinke okolo miesta, kde horelo a dymilo naše lietadlo. Musel som byť odviaty vetrom tým istým smerom ako padajúci bombardér. Prvý som skákal, avšak nikdy nestretol ani jedného letca z posádky. Až neskôr som sa dozvedel, že všetci mali čas opustiť palubu. Nespomínam si odkiaľ som mal informáciu o tom, že sa Ungerov padák zachytil o strom, a že si poranil chrbát a zlomil jednu alebo obe nohy, keď dopadol na zem.

Keď sme prišli na zákrutu, zrazu pred nami stáli dvaja Nemeckí vojaci a mierili na nás automatické pušky. Nerozumel som nemecky avšak správu som pochopil. Pokračovali sme dolu cestičkou, vojaci za mnou. Po čase sa pridali ďalší štyria vojaci. Tak som vpochodoval do malého mestečka pod strážou šiestich vojakov. Keď sme dorazili do Bratislavy, počet strážcov sa zredukoval na dvoch.. Dorazili sme na železničnú stanicu a počkali na vlak, ktorý na druhý deň smeroval do Budapešti. Spali sme na drevenej podlahe nástupišťa. Na druhý deň ma prevzala iná eskorta a putoval som na výsluch.“

Konečným táborom Emila A. Petra sa stal Stalag 7A pri Moosburgu. Do USA sa letec vrátil 4. júna 1945 a zo služby v USAAF bol vyradený v decembri 1945 s hodnosťou 1st Lieutenant.

Emil A. Petr vo svojej pracovni s kolegom žurnalistom Rostandom Medeirosom, ktorý mu pomáha písať knihu memoárov, sedia pri našej stránke (október 2010).

- vďaka za informácie patrí samotnému letcovi Emil A. Petrovi.

Všeobecné informácie o posádke a havárii lietadla