V týchto dňoch sa dotlačila knižka s názvom "Vojna jednej posádky" podľa anglického originálu "One Crew War", ktorej obsah tvoria spomienky U.S. letcov Neala T. Cobba, Claude H. Davisa a George O. Winberga, ktoré som editoval a doplnil.
112 strán, mäkká väzba, 48 fotografií, 9 reprodukcií dokumentov
Kniha je zatiaľ podľa predbežného záujmu v náklade 40 kusov, s možnosťou dotlače pri zvýšenom počte záujemcov.
Nasledujú dve ukážky z kapitol knihy:
Jeden večer vošiel Lt. Gulledge do našej izby s divným
výrazom v tvári a informoval nás, že Lt. Frazier bol pozbavený lietania z
dôvodu choroby a bude pravdepodobne nahradený. Táto zlá správa bola prijatá s
nevôľou a prisahali sme, že sa budeme snažiť zabrániť jeho nahradeniu všetkými silami.
Gulledge súhlasil, aby sme sa stretli s Elliotom a mnou nasledujúce ráno pred
operáciami, a vymysleli čo sa dá robiť. V dohodnutý čas schôdzky sme vošli do
kancelárie Capt. Georgeho, operačného dôstojníka jednotky a predložili mu naše
pohnútky Toľké argumentovanie, prosenie a škemranie by obmäkčilo kohokoľvek,
ale Capt. George si stál za svojím rozhodnutím. Lt. Gulledge a ja sme mali
naplánovanú skúšobnú jazdu s naším novým pilotom už na to poobedie. Jeho meno
bolo Earcel H. Green. Gulledge a ja sme šli naspäť a potvrdili zlé správy
ostatným. Posádka to vzala zle, a reagovala mini vzburou. Niektorí sa vyhrážali
odmietnutím lietania, ďalší nadávali a niekoľkí sa na protest vydali na
neďaleké kopce. Ako poddôstojník, mal som hodnosť Sgt., som sa snažil upokojiť
emócie. Navrhoval som mať oči otvorené ale dať novému pilotovi aspoň šancu.
| ||
Dokončil som predletovú kontrolu a prechádzal som vrtule,
keď sa objavil Gulledge. S ním prišiel poručík nižšieho a útleho vzrastu, s
typickou vizážou vidieckeho chlapca. S ľahkým úsmevom sa predstavil, “Sgt.
Davis, ja som Lt. Green.” Bez zasalutovania som mu podal ruku a povedal, “Som
rád že Vás spoznávam pane. Vitajte na palube”. Avšak v duchu som si hovoril, že
nevyzerá ako veľmi dobrý pilot. Lt. Green potriasol mojou rukou, ignoroval moje
opomenutie pravidiel pozdravu v armáde, opäť sa potmehúdsky usmial a odpovedal.
“Vďaka, sme pripravený vzlietnuť?” Jeho
oči žiarili milotou, jeho úsmev bol príjemný a úprimný, jeho hlas bol
priateľský a na čiapke nosil odznak za 50 odlietaných misií, čo bol plus
bod pre neho. Vyštverali sme sa na palubu a začali prechádzať zoznamom povinných
kontrol predletovej prípravy. Hlas mal pokojný, ruky isté. “Štart č.3, pripravený!
Zapaľovanie, vstrekovania”. Motor bol pripravený. “Plný výkon, štart”, valce sa
prevalili, vrtuľa sa niekoľko krát nesúmerne pretočila, potom sa motor chytil a
z výfukov vyrazil oblak hustého namodralého tmavého dymu.. “1,000 otáčok. Štart č.2. pripravený! Zapaľovanie,
vstrekovanie,” A tak to šlo so všetkými štyrmi motormi. Vyzeralo to, že v B-24
už niekedy predtým sedel, pomyslel som si. Keď sme začali rolovať, všimol som si
že sa až po špičky nohami naťahuje na brzdy. Mĺkvo smeroval veľkého vtáka na
dráhu. Zastavil na okraji. Motory bežali v priadku, dostali sme povolenie k
vzletu a už aj sme vyrazili. Plný výkon, klapky na 40 stupňov, naberali sme
rýchlosť na dráhe. Ak nevie lietať, toto je veľmi nevhodná cesta ako to zistiť.
“Zasunúť podvozok, klapky 20 stupňov, plyn a vrtule do nastavenia pre stúpanie.
Klapky zasunúť!” No, malý chlapík dostal stroj zo zeme!
....
“Príďte v nedeľu, “pevnosti” tu budú!” Veru, toto sme už
predtým počuli, avšak opäť sme prišli. Nechceli sme zmeškať cestu domov. Ján
Surovec už bol na letisku a každému želal šťastnú cestu domov. Robili sme si z
neho a z neúspešných pokusov v minulosti žarty. Veľmi sa hneval, a sľuboval, že
tento krát určite priletia. Zrazu bolo počuť vysoký zvuk motorov stíhačiek
P-51. Letka stíhačiek P-51 Mustang so stále podvesenými prídavnými nádržami pod
krídlami preletela nad letiskom.
Oh Bože, Bože, toto vyzeralo dobre! Príliš dobre na to, aby
to bola pravda. Avšak niekoľko okamihov neskôr sme rozpoznali nízke hučanie
motorov Curtis-Wright 1820 a Norton Skinner a ja sme začali šalieť. Šesť
veľkých “vtákov”, nesúcich starú dobrú bielu hviezdu na modrom podklade,
preletelo ponad pohorie so spustenými motormi a vytiahnutými klapkami.
Dali sme Surovcovi všetky naše peniaze, okrem niekoľkých,
ktoré sme si ponechali ako suvenír. Niektorí mu dali náramkové hodinky a dali
sme si zbohom. “Pevnosti” zarolovali na stojánku a dvere sa otvorili. Posádky
vyložili materiál v rekordnom čase a my sme naložili svoje zadky na paluby.
Snažili sme sa prehovoriť Surovca, aby šiel s nami, avšak odmietol. Aspoň šiel
na palubu si prezrieť bombardér.
Tesne pred tým ako sa ukázali P-51, na letisku pristál Fiesler
Storch v slovenskom markingu a vyložil vojaka v slovenskej uniforme. Nikto mu
nevenoval pozornosť až pokiaľ neprišiel poblíž, a uvidel ma držať škatuľku
cigariet Camel núkajúc Skinnerovi. Zastavil sa a povedal, “To sú Camelky! Môj
Bože, vy ste Američania?” Boli sme. Jeho meno bolo Muller a bol zostrelený asi pred
mesiacom. Bol zo Savannah, GA.
“Pevnosti” začali štartovaciu procedúru, a ihneď po vzlete,
keď posádky dokončili povinné úkony nás zasypali otázkami, čokoládou,
cigaretami a “C” dávkami. Boli to dobrovoľníci a nevedeli kam letia a aká je
ich úloha.
Bol to veľmi príjemný let ponad Juhoslovanské pohoria zatiaľ
čo P-51 na nás dávali pozor. Let bol bez incidentov a pred zotmením sme
pristáli v Bari.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára